Feeling of pink - Prológ (úryvok) (SK)

Prológ (úryvok) 

Stál som uprostred šapito a celé obecenstvo išlo popukať smiechom. Deti v predných radoch jasali, dospelí zas v skeptickom napätí sledovali triky môjho kolegu kúzelníka v staromódnom fráčku, ktorému som aj s ostatnými klaunmi asistoval. Každý pohyb mal dokonale nacvičený, kým my klauni sme sa vždy spoliehali na situačnú improvizáciu. Teda starší kolegovia, ja som v ľuďoch nevedel až tak dobre čítať. Zvyčajne som sa držal vzadu a pomáhal som uviesť kone pre ďalšie číslo. Dnes ma však oslovilo jedno malé dievčatko v obecenstve. Nebolo veselé ako ostatní vrstovníci. Smutne obracalo pohľad z kúzelníka na mňa, zo mňa na svojho otca v obleku s nosom zaboreným do mobilu.

Kolega kúzelník práve z čerstvo rozbitého vajíčka vyčaroval nádherný červený papierový kvet, ktorý mal po objavení sa na scéne rýchlo opäť vsunúť do rukáva. V medzere medzi klaunskými vtipmi som k nemu docupital a teatrálne som mu gestami naznačoval, že by som ten kvietok rád daroval niekomu z publika. Zinscenovali sme napokon scénku, v ktorej som mu pre kvet musel predviesť niekoľko sált a mlynských kôl. Hlava sa mi točila naozaj, nebolo ťažké zo seba urobiť motovidlo. Odkľučkoval som k tomu smutnému dievčatku a s milým úsmevom som jej ponúkol papierovú ružičku. Srdce mi naplnila nesmierna radosť, keď sa konečne usmiala a kvietok prijala. Aj jej otec sa na mňa obzrel, čo vlastne dávam jeho dcére a len čo som sa vrátil na pľac, usmial sa aj on a konečne to vyzeralo, že sa spolu zabávajú. Privinul si ju k sebe do objatia a ukázal na pomaly sa roztvárajúce sa plátno v zadnej časti, kde už fŕkala štvorica nádherných koní v postrojoch s červenými a čiernymi perami. Ja aj kolegovia sme sa hlboko uklonili a zožali sme ohlušujúci potlesk. Bol to jeden z tých najpríjemnejších okamihov, aké môže malý šašo zažiť. So širokým úsmevom a mávaním som sa stratil z dohľadu a počúval som, ako uvádzajú okúzľujúcu a neodolateľnú Carinu s jej majestátnymi tátošmi. Jej havranie kučery sa jej zvíjali až k bokom a s ohnivou iskrou v očiach predvádzala rôzne kúsky. Jej vystúpenia si nikdy nenechám ujsť.

Po prezentovaní všetkých umelcov cirkusu Arcana, vrátane žonglérov, akrobatov, chrličov ohňa, hadej ženy a mnohých ďalších, sme znovu vyšli von na klaňačku. Potlesk ma načisto ohlušil a už ma začínala premáhať únava. Keby ma Carina a moja mama, riaditeľova asistentka a púťová veštkyňa Maria, nedržali za ruky, už by som sa zviezol na zem. Stáli sme na konci zástupu. V strede stál riaditeľ cirkusu a tunajší krotiteľ šeliem, najdesivejší z najdesivejších, pán Marshall. Nemáme sa radi. Nenávidí ma a ja nenávidím jeho. Napriek tomu vyhľadáva moju prítomnosť viac, ako je treba a často neostane iba pri urážkach. Ani jeho bič nie je iba na strašenie zvierat. Jeho dotyk páli. Nedá mi spať.

Nebolo tomu inak ani dnes. Skrýval som sa vo svojej malej, útulnej maringotke zaplnenej papierovými kvetmi a drobnými svetielkami. Zo steny mi viselo šesť farebných parochní a niekoľko hudobných nástrojov sa mi váľalo pod posteľou. Všetko ostatné som mal nahádzané v skrini spolu s pestrou haldou kostýmov. Na druhom konci miestnosti som mal svoj stôl so zrkadlom, cez ktoré som mal prevesené ďalšie svetielka. Tvár mi už tŕpla z toľkého usmievania sa. Snažil som sa usmievať vždy pri pohľade do zrkadla, ale v očiach môjho odrazu nebolo niečo v poriadku. V modrých očiach sa leskli slzy. Muselo to byť make-upom. Líca som mal červené od drhnutia, možno sa mi pri umývaní aj ceruzka dostala do oka. Alebo to bolo tupou bolesťou, ktorá mi rezonovala v celej ľavej časti tváre. Modrá škvrna pôsobila zlovestne a napodobňovala tvar dlane pána Marshalla. Nebol spokojný s mojím vystúpením. Nerozumiem, čo som zas urobil zle. Dnes sa predsa všetci smiali a zabávali! A ten potlesk! Taký mocný sme nemali celú minuloročnú sezónu! Čo viac som mohol robiť?

Aj tak na tom nezáleží. Aj keby som spĺňal jeho očakávania, namiesto pochvaly by ma čakala iba ďalšia bitka a bič. Z jeho rúk nebolo úniku. Arcana človeka úplne pohltí, najmä keď sa v cirkuse narodí.

Maringotkou zarezonovalo klopanie na dvere. Rýchlo som cez seba prehodil košeľu pohodenú na posteli a otvoril som. Bola to mama, s jej tmavými vlasmi s farebnými korálkami v prameňoch a cinkavým šatkovým opaskom, ktorého zvuk som si vždy spájal s jej láskavým úsmevom a záhadnými radami, ktoré mi ako veštica občas vyslovila. Pomohol som jej po schodíkoch vstúpiť do môjho kráľovstva. Posadila sa na moju posteľ a ja som sa hanblivo zabalil do tenkej košele. Bola to horúca letná noc a v tejto malej krabičke sa nedá ani poriadne dýchať. Cez deň sa poriadne ohreje a v noci sa nedá otvoriť okno, lebo sa často zasekáva. Mama si z čela utrela kropaje potu a stiahla ma k sebe, aby mi natrela líce chladivou masťou.

"Dnes si bol úžasný, Jessy," pochválila ma, "to dievčatko na teba bude ešte dlho spomínať."

"Pánu Marshallovi sa to nepáčilo," hlesol som a mykol som sa pri silnejšom dotyku na líci. Pozeral som dolu a nechcel som sa pred mamou veľmi ukazovať. Neustále mala vrásky na tvári kvôli mojim modrinám. V hrudníku sa ma zmocnila úzkosť. Mykol som sa od nej a zhrbil som sa, objímajúc si boky. Mama stiahla ruky k sebe, hoci by ma veľmi rada chcela pohladiť a objať ako medvedica. Po bitke to veľmi bolí. Smutne si povzdychla, ale potom opäť nabrala pozitívnu náladu.

"Jess, prečo si klaun?" spýtala sa energicky.

"Lebo mi nedovolíš byť akrobat," slabo som sa na ňu zospodu usmial, "A lebo..."

"Potešilo ťa, keď si rozosmial to dievča?" doplnila otázku a horlivo som prikývol. Bol to ten najlepší pocit na svete! Som klaun, lebo...

"Baví ma rozosmievať druhých! Všetci v hľadisku sú takí... takí..." nenapadlo mi správne slovo. Niekedy sa mi stáva, že si neviem spomenúť na správne výrazy. Preto malí klauni počas vystúpenia nerozprávajú, aby si neurobili väčšiu hanbu, ako je treba...

"Smutní? Unavení? Prepracovaní?" usmiala sa mama.

"Presne! Chcem, aby na chvíľu zabudli! Určite v mestách nemajú toľko farieb, toľko zábavy a smiechu! Musí tam byť nuda. Žiadne kolotoče ani cukrová vata, ani pukance... mami, prečo by niekto býval v meste, keď môže žiť ako my?" zvedavo som sa na ňu usmial. Znovu si povzdychla, akoby som práve povedal nejakú hlúposť. Nie je to hlúposť... naozaj, čo je vlastne v takom meste? S hmknutím som ju potiahol za rukáv. Prečo mi nechce odpovedať? Aj Chester často chodí von, asi do mesta. Prečo vlastne? Musím sa ho spýtať. Chester je tunajší predavač cukrovej vaty a s mamou sa majú veľmi radi. Iba sa od nás často na cestách odpája. Preto nie sme spolu. "Mama?" fňukol som. Prečo mlčí?

"Dnes si mal dlhý deň, pajarito, choď spať," sama na smrť unavená ma prinútila ľahnúť si do postele a do rúk mi vtisla plyšového delfína. Bol som rád, že ma občas prišla takto uložiť. Dodávalo mi to silu do ďalšieho dňa.

"Zajtra ráno mám službu pri levoch," nadhodil som a zmorene som zívol.

"Nemusíš sa ich báť," znela tak pokojne. Musela ich kŕmiť už nespočetne ráz. Vtom sa mi so šelmami spojila myšlienka na úder biča. Striaslo ma. "Ani pána Marshalla," dodala.

"Ako si vedela..." vetu som nedokončil. Zastavil ma jej tajuplný pohľad. "Čo ti ešte prezradili karty, pani veštica? Čo ma čaká?"

"Cambio y un camino difícil," odvetila. Vždy sa ma snažila učiť španielsky, ale nikdy som sa do toho veľmi nemal. Posledný raz ma dnes pohladila po vlasoch a pobozkala na čelo. Následne mi zapriala pekné sny a stratila sa v tme ako nočná víla medzi hviezdami.