Desaťročná nespavosť

Bije polnoc

a ja v tmavej izbe sedím sám.

Čakám na pomoc.

Kde ju zohnať mám?

Nemo kričím do tmy,

slzy stekajú mi po tvári –

mŕtvolne bledej krajine

ponorenej do fialovej hmly.

Tvoje slová ako päste mi zneli,

Ako vety súvislé:

"Zbav sa ma!" počul som.

To si chcel, či nie?

V bolesti mi vzbĺklo srdce

Predtým chladné ako pól.

Tak si chcel?

Oheň a krv zmiešali sa v jedno –

Neuľahčili ti zaslúžený skon.

Teraz však plače myseľ šialená –

Nie pre teba, ani náhodou!

Hádaj, koľko už ubehlo liet...

...je to jedno.

Na mňa i tak krivo zazerá

celý svet.