Lux Aeterna - Časť 1 (úryvok) (SK)

26. pred Kristom – Staroveký Rím – Časť 1

Bola horúca noc. Nielen vonku pod hviezdnatou oblohou splývajúcou s blikajúcimi svetielkami Ríma na vzostupe slávy, ale oheň planul aj v mojom vnútri. Horel som ako vatra, a možno aj preto sa v miestnosti tak parilo. Čvachtal som sa v horúcej vode v kúpeľoch a pretoriánsku ostrahu som vnímal len ako súčasť tejto luxusnej šarády. Neboli ničím zaujímaví, ani len tými nedôverčivými pohľadmi. Ten zaujímavý som tu bol ja. Hľadel som si do očí so samotným Caesarom Augustom, bez náznaku božského či už len cisárskeho rešpektu voči nemu. Nezdalo sa, že mu to vadí. Vyzeral zadumaný a zároveň sa na mňa usmieval ako sa na seba usmievajú dve líšky pri náhodnom stretnutí uprostred lesa. Toto však ani zďaleka nebolo náhodné. Viem o ňom všetko.

"Červená hmla preháňajúca sa ulicami Ríma..." mrmlal si popod nos a premeriaval si ma orlím pohľadom, "Oči ako egyptské zlato, zápal do boja ako Mars a tvár Venuše..."

"Ešte spomeňme Merkúra a celý panteón," zažartoval som, čím som si ale vyslúžil pohoršený pohľad. Poverčiví Rimania, "A nikomu sa neklania," doplnil som hádanku.

"Nenaťahuj ma už toľko," stiahol si ma k sebe. Trochu mnou myklo, keď som si uvedomil, ako blízko seba sme. Nezdalo sa, že si to všimol. Dobre pre mňa. Prišiel som sa zabaviť, a veru som nebol sklamaný. Tá jeho nedočkavá iskra v očiach bola na nezaplatenie. Túžil poznať odpoveď na moju hádanku a ja som mu ju chcel odhaliť čím neskôr to šlo. Všetko ide presne podľa plánu. Milujem ľudí, tú ich pažravosť po čase a vedomostiach.

"Potrebuje snáď najmúdrejší občan štátu nápovedu?" hravo som sa k nemu naklonil bližšie, až sme sa takmer dotýkali. Bol napätý ako struna. Medzi nami zavládlo dusné ticho a náš očný kontakt zintenzívnel. Aj on mal zaujímavé oči. Skúsené, ale predsa som v nich zbadal štipku pochybnosti. Octavianovi sa na čele objavili vrásky, ale vzápätí sa stratili v pare. Bol príliš hrdý na to, aby uznal moju prevahu. Priblížil som pery k jeho uchu. Cítil ohrozenie, ako gazela na prérii obkľúčená svorkou divých zvierat. "Ľud ho nazýva Červený lev," pošepkal som mu. S kamennou tvárou si ma odtisol od tela. Už o mne počul? Mal by.

Chvíľu sme vedľa seba iba sedeli. Pravdepodobne premýšľa nad tým, prečo som vlastne tu a prečo so mnou vôbec jedná ako s blízkou osobou, keď sme sa spoznali iba dnes. Každý mi vraví, že mám prívetivú osobnosť. Vždy ma to rozosmievalo. Nie je to osobnosť, ale prekliatie.

"Kto si?" spýtal sa znovu, keď sme sa dotkli ramenami.

"Som ten, kto nasleduje úspech a po ktorom prichádza pád," oprel som si hlavu o jeho rameno. Pomaly ma premáhala únava. On ďalej sedel ako chladná mramorová socha, no vnútorne sa chvel. Viem, že na to príde. Každý to pochopí, ak nie je úplne vymletý. Úprimne, tento smrteľník sa mi páči. Má význam ho ďalej naťahovať? "Som pýcha a som plameň, nie som boh, ale ani nič menej ako Mars či Venuša. Som ranná hviezda. Osvietenie, ktoré žije v temnote podsvetia. Kto som?"

Vtom mu konečne svitlo.

"Nie si ty ten, ktorý tak dobre radí Septimovi Quintovi? Však žiješ v dome senátora Quinta! Livius? Lucius?" zdvihol som hlavu z jeho ramena a prepálil som ho pohľadom. Ten jeho pobavený výraz bol ako dýka do chrbta.

Zas. Prečo si ma spájajú s tým starým bláznom? Hej, máme zmluvu, poskytol mi strechu nad hlavou po mojom príchode do Ríma, ale nie som jeho služobný, že ma k nemu musia pričleňovať! Som schopný sa o seba postarať aj sám! A vôbec, to Quintus žije z môjho zlata, nie ja z jeho. Dal mi za to svoju dušu. Je to len idiot, ktorý ma odmieta počúvať.

"Lucifer. Volám sa Lucifer, došľaka!" nikdy si nezapamätajú moje meno, "každopádne, nechcem, aby moje spojenie so Septimom Quintom ohrozovalo a degradovalo moje kariérne ambície. Myslím, že ty, caesar, si dosť inteligentný na to, aby si už odhalil, o čo mi ide. Som rýchly, šikovný, zapadnem... Radšej by som radil tebe, ako tomu starému ožranovi," priznal som s povzdychom. Úplne mi kazí renomé.

Octavianus sa zamyslel.

"Ešte si to premyslím," povedal. Chápem, že neprijme každého okoloidúceho cudzinca, ktorý mu poskytne svoje služby. Mohlo by sa všeličo stať. Aj teraz by som mu kľudne mohol bodnúť dýku do srdca... no nie dýku, nemám ju ako mať pri sebe, ale mohol by som mu zlomiť väzy, ak by som chcel. Títo vojaci všade naokolo by nestihli ani žmurknúť a už by som sa vyparil. Alebo by som sa, čisto teoreticky, mohol zahrať nejakú hru pre poverčivcov a ovládnuť celú Rímsku ríšu, vrátane provincii. Ale to neurobím. To nie je čestný spôsob, ako sa presláviť. Demonštrovať svoje schopnosti medzi smrteľníkmi iba kvôli uctievaniu je nefér a častokrát aj zverstvo. To som sa naučil už dávno. A na vlastnej koži, dalo by sa povedať.

"Nebudeš to ľutovať. Ver mi, je dobré mať na svojej strane takých, ako som ja. Mám kontakty na vysokých miestach," žmurkol som. Znovu si ma podozrievavo premeral. Je rozvážny. Na môj vkus až príliš.

Vyliezol som z vody a obliekol som sa. Ešte stále premýšľal nad mojou ponukou. Možno si lámal hlavu nad tým, čo som zač a o akých kontaktoch na vysokých miestach to hovorím.

"Daj mi vedieť zajtra po zasadnutí senátu. Quintus bude zas nepoužiteľný, tak tam zaňho budem vrieskať," pri predstave zajtrajška sa mi takmer prevrátil žalúdok.

"Žiť v jeho tieni musí byť ako za trest, čo?" zasmial sa Octavianus, dívajúc sa na mňa zospodu.

"Žijem v tieňoch už od počiatku, ale Septimus Quintus k môjmu prekliatiu nepatrí," zaškeril som sa, pripínajúc si pás s mečom, samozrejme som si naň omotal bič, "To ja som jeho nočná mora."

Celú cestu domov som nad tým premýšľal. Bolo by vzrušujúce stať sa caesarovým radcom. Mal by som pod dohľadom celú ríšu a možno by som mal aj čo povedať do politiky. Po vonku som kráčal už nie tak veselo a s ľahostajnosťou som zdravil nočné hliadky. Dával som si načas. Nechcelo sa mi ísť domov, hoci sa mi už zatvárali oči. No, domov. To nebol domov. Nebol ním ani Rím, ani zem. V noci tu býva tak osamelo a tá pretvárka je otravná. Chýba mi peklo. Tam sa nik nemusí pretvarovať a hrať sa, že verí autoritám a nesnaží sa zachovať si meno bez poškvrny. Ale na druhej strane, ak by to bolo také dokonalé, nezdrhol by som sem.

Z uličky, do ktorej som mal v pláne zabočiť, ku mne doľahol krik môjho verného spoločníka. Jeho kroky boli náhlivé. Doslova ku mne šprintoval. Z tmy sa vynorila vystrašená postava s hustými čiernymi vlasmi a rukami ubitými tŕním. Oblečenie mal fľakaté od krvi.

"Pane! Pane, on sa zbláznil!" vrieskal. Zastal som a švihom som vytiahol bič. Hlučne praskol o dlaždice chodníka. Asriel sa nezľakol, ba naopak, zrýchlil a skryl sa mi za chrbát. Okolo bokov ma držal zošľahanými rukami tak silno ako mohol, iba mi spoza ramena placho vykúkal na ďalšiu blížiacu sa postavu, opito vreštiacu hanlivé slová.

"Čo si vyviedol?" spýtal som sa Asriela stíšeným hlasom.

"Ja? Prečo ja?! Ja som nič neurobil, pane! To on vzal tŕnie a začal nás všetkých do jedného mlátiť hlava-nehlava! Ja by som nás aj bránil, pane, ale vy ste povedali..."

"Povedal som, že ty si môj a ak na teba stiahne ruku, vybavím si to s ním ručne-stručne. O jeho otrokoch som nepovedal nič," doplnil som jeho interpretáciu môjho tvrdenia. Možno som mal niečo povedať aj o nich. Aj poviem, len čo sa sem ten opitý idiot dovalí.

"Ty špinavý kozí kožuch, vráť sa späť! Okamžite!" bliakal na celú ulicu. Je dobre, že Rimania nestavajú domy s oknami do ulice, inak by som sa mohol s kariérou u Caesara nadobro rozlúčiť. Zbadal ma celkom rýchlo a v tej chvíli ostal strnulo stáť oproti nám. Z Asriela som cítil strach. Jeho chvenie mi napovedalo, že by som sa dnes nemal držať na uzde.

"Pane, vysvetlím to..." nedal som mu tú možnosť. Krutosť nie je dobrým ospravedlnením a ja dobre viem, čo je Septimus Quintus zač. Bičom som mu šľahol rovno do ruky, v ktorej zvieral tŕnie. S výkrikom ho pustil a klesol na kolená, "Ty bastard! Moja ruka..."

"As, pusti ma," prehovoril som k svojmu čertovi. Všimol som si, že sa zľakol, aj keď na neho som nikdy ani len nezvýšil hlas.

"Pane, prosím, nezabíjajte ho... Prosím..." svoje zovretie ešte zosilnil. Už to začínalo bolieť.

"Nezabijem ho, neboj sa. Len ma pusti. To je rozkaz," so sebazaprením ma nakoniec nechal urobiť niekoľko krokov pred tú paródiu na človeka. Nemal som chuť sa naňho pozerať. Quintus, v mojich očiach viac-menej iba starý, nafúkaný žobrák, sa na mňa vzdorovito díval. Nebol to ten druh vzdoru, ktorý mám rád. Bol to vzdor zbitého, strhaného psiska, ktorý by rád ešte hryzol zlého pána do nohy skôr, ako ho ten znovu udrie. Ale bol som ja naňho niekedy zlý? Nikdy som mu nerobil naprieky. Nikdy neubližujem bezdôvodne. Všimol som si, že sa dvíha na nohy a siaha rukou k meču. On naozaj nevie, kedy prehral. Lepšie by bolo, ak by sa vzdal a ušetril by si zbytočné problémy.

Švihol po mne, no ja som včas uskočil a medzitým som mu bičom šľahol po chrbte. Ten krik... Mohol by byť trochu tichšie. Pochybujem, že takto kričí niektorý z jeho otrokov či vojakov počas trestania. Veď nech je nejaký chlap, pri Jupiterovi! Boli to len dve rany! Zvalil sa na štyri, ale zjavne ho to neodradilo. Zas sa štveral na nohy opitým, malátnym pohybom.

"Čo si to dovoľuješ... Ty vypelichané kura..." sykol na mňa.

"Ja dodržujem svoju časť zmluvy. Zabilo by ťa, keby si ty dodržiaval svoju?"

"Ale takto som si to nepredstavoval!" zrúkol a opäť na mňa zaútočil nemotorným výpadom. Stačilo mi iba uhnúť do strany. Quintus stratil rovnováhu a padol na nos. Koľko toho vypil? Veď sa tu nabodne!

"Dohoda bola, že bude tvoja duša patriť mne výmenou za to, že udržím tvoj status nad mierou poníženia. Zatiaľ sa mi to darí, ale ty vôbec nespolupracuješ! Dal som ti zákaz a ty ho s radosťou porušíš! Sakra, to je základný princíp! Musíš počúvať svojho pána! Keď poviem, že Asriel je môj, kde berieš právo mi mlátiť sluhu?!"

"Ty nie si..." zavrčal, keď sa znovu dvihol na nohy, "Ty nie si môj pán!"

Rozbehol sa na mňa s túžbou vraždiť. Rupli mi nervy. Šľahol som mu do tváre a vychrlil som naňho oheň. Vzbĺkol ako fakľa a ten rev... Ach, ten rev. Bolí ma z neho hlava, ale zároveň som si to užíval. Nikto ma nebude spochybňovať a strápňovať, nieto ešte naliaty špinavý potkan.

"Pane! Vravel si, že ho nezabiješ!" Asriel ma silno chytil za predlaktie. Unavene som sa naňho zadíval, kým Quintus behal okolo nás ako splašená ovca s červenooranžovou vlnou. Asrielove oči boli plné sĺz a úzkosti.

Kde sa v ňom berie ten súcit? Ten hajzel ho zmlátil do krvi, ale on ho stále bráni. A ušetrilo by to aj moje starosti. Nestál by mi v ceste. Na Quintovo miesto by nastúpil jeho syn (veľmi milý chlapec a dobrý vojak) a on by dostal, čo si zaslúži - peknú príučku od Asrielových priateľov v pekle.

"Nech sa pekne škvarí," usmial som sa. Mal som mu prebodnúť pľúca. Začína ma bolieť hlava.

"Nie. Lucifer, prosím, nie," sprísnel čert. No dalo by sa odolať tým očiam? Vyzeral ako sklamané šteniatko. S povzdychom som mávol rukou, čím som plamene uhasil. Nepopálili obeti iba tvár, ale aj dušu, takže každý tam dolu bude vedieť, že ma naštval. Podišiel som k tomu chudákovi, odkopol som jeho meč, aby už nič neskúšal a prehodil som si ho cez rameno. Smrdel ako pripečené mäso, ale na ulici ho predsa nenechám.

"Mohol si to tu podpáliť, aby si vedel" napomenul ma ešte Asriel, kým sme nevošli dnu. Ako sme prekročili prah, opäť sa zmenil na skromného, poslušného sluhu, ktorý by bez dovolenia ani necekol. Aby ho náhodou ostatní domáci otroci neprekukli.

Pohľad na nich ma tiež trochu zabolel. U Quinta slúžili ešte Maximus, vysoký a šikovný mladík, Cassia, veľmi mi pripomínajúca moju sestru, a Drussus, chlap čo miluje viac kone ako ľudí. Quintus ich všetkých lacno kúpil na trhu a kým som s ním neuzavrel zmluvu a nenasťahoval som sa, správal sa k nim otrasne. Vlastne tak, ako dnes, ale každý deň. Cassia zo zeme práve zbierala črepy a plakala. Maximus jej pomáhal. Ako nás zbadal, vyskočil na nohy a bral svojho majiteľa na plecia.

"Pane, čo sa stalo? Ten krik bol počuť až sem," vyzvedal.

"To je jedno. Ošetri ho a nech ho to bolí, všiváka," prikázal som, "Asriel, poď. Ty si to schytal najviac, čo?"

Ostatní mali len škrabance a modriny. Zrejme si Quintus na mojom sluhovi ventiloval zášť voči mne. Je to úbohé. Nerozumiem, prečo sa so mnou nechce porozprávať ako civilizovaný človek, prebrať našu zmluvu a poprípade by som mu ju pokojne pozmenil. Ale na to potrebujem vedieť, čo presne mu vadí. Tak či onak, nesmiem Asriela vystavovať riziku. Je to môj priateľ. Neprežil by som, keby sa quintus utrhol z reťaze a siahol mu na život.

Zaviedol som čerta k sebe do izby a vlhkou handrou som mu vymýval rany od krvi. Bol nezvyčajne ticho a mne to bolo nepríjemné. Nikoho tu nemám. Otvorene sa môžem rozprávať iba s ním.

"Hneváš sa na mňa?" spýtal som sa placho. Urobil som niečo zlé? Okrem toho, že som skoro podpálil Rím...

"Zaliečal si sa caesarovi," zamrmlal nadurdene a sykol od bolesti. Pod ďalším dotykom v okolí rany sa mykol a rovno sa zvrtol tvárou ku mne. Mračil sa.

Zomkli ma výčitky svedomia. S povzdychom som odložil handru a pripravil som sa na prehovor do duše.

"Vieš, že podľa dohody nemáme zasahovať do sveta ľudí. Chceš pokúšať osud? Ak sa Juno naserie? Vieš, že je to šialená ženská! Alebo Jupiter, to hromobitie... Alebo, satanchráň, starý? Sodoma-Gomora, Lucifer. Potopa. Nie, fakt! Zašibalo ti?!" čapol ma!

"To bolelo!" zavyl som. S hlavou sa mi zatočil celý svet a pošúchal som si boľavé miesto. Som unavený.

"Lucifer, myslím to vážne," prehlásil a nastavil mi ruky. Krv na nich už vyschla. Opäť som vzal handru a pustil som sa do práce. Dlane aj predlaktia mal prestúpené jazvami. Asriel bol zvyknutý na drsné zaobchádzanie, ale ja som sa na to nedokázal dívať. Možno som jediný, kto si to myslí, ale čerti myslia a cítia ako my. Prečo by mali byť podradní? Sú aj vynikajúci radcovia.

"Je mi ukradnuté, či si to niekto vezme osobne. Nie som boh, anjel, ani démon. Je to škára v zákone. Bol by som hlúpy, ak by som to nevyužil. A vôbec! Octavianus je fajn chlap. Či dá v budúcnosti na moje rady, je iba jeho vec."

"Hlavne že ho podporuješ už od bitky pri Aktiu. Rodený taktik," zafrflal Asriel, "Presne ako starý."

Skrivil som čelo a moje ruky ustali v pohybe. To zabolelo. Prečo ho stále spomína? Prečo ma s ním porovnáva? Odvrátil som od neho pohľad. Stena mi teraz bola prívetivejším obrazom. Kútikom oka som zazrel, ako si náhle uvedomil svoje prerieknutie a karhavý výraz sa zmenil na ľútosť.

"Prepáč. Vieš, že som to tak nemyslel," objal ma a silno ma stisol v náručí. Ja som ostal bez pohybu sedieť. Začal mnou kývať zo strany na stranu, "Prepáč! Noták, nehnevaj sa! Usmej sa na mňa, Luci..."

Snažil sa ďalej. Ten pohyb bol horší ako morská nemoc.

"Nehnevám sa," vzdychol som, načo ma konečne pustil a ja som sa hodil do postele. Zakryl som si oči a niekoľko minút som iba ležal s Asrielom poboku. Premáhal ma spánok. Chcem získať to miesto pri caesarovi. Bude to ešte drina a zajtra bude ďalšie zasadnutie senátu. Ach, dočerta! Potrebujem sa na to vyspať.

"Pane?" prebral ma Asov hlas.

"Hm?" prečo nejde spať tiež? Už je neskoro.

"Pane, nechcel si mi ošetriť tie ruky? Ešte si neskončil."

"Jasne! Ruky!" prudko som sa posadil. Až príliš prudko.

* * *

Bolesť neprešla ani nasledujúce ráno a z postele sa mi dostávalo veľmi ťažko. Nakoniec ma z nej vytiahli spoločnými silami Maximus a Asriel. Max stále niečo omieľal o verejnej mienke, napríklad "čo si pomyslia, ak prídete neskoro" či "caesar si váži dochvíľnosť, pane, takto sa radcom nestanete". Mal pravdu. Ale s mojimi problémami je ťažké dodržiavať všetky termíny a ešte sa tváriť, že som úplne v poriadku. Bolesť bola totiž chronická a trvala už pár rokov.

"As, kde mám lieky?" zastonal som, kým sa ma Max snažil upraviť do použiteľnej podoby. Neznášam slušné oblečenie... Tak nepohodlné. Všade samý nepotrebný kus látky a blbý pocit, že sa mi rozopne spona alebo rozviaže uzol. Ja chcem vojenskú výzbroj, to je o dosť prirodzenejšie.

"Tu sú, pane. Zas všetky tri? Váš brat vravel, že by sa nemali miešať," varoval ma. V jeho tvári som videl obavy. Ale keď ja neviem, ktorý to vlastne funguje a dnes si nemôžem dovoliť zaspať v senáte. I keď možno...

"Tento je len sladká voda, skúšal som ho," priznal Asriel a podal mi iba koreň z nejakej rastliny z bratovej pekelnej záhrady, "A to druhé hrozne smrdí. Caesar by sa k tebe ani nepriblížil."

"Vďaka, čo by som bez teba robil," zahryzol som do koreňa. Štípal ma v ústach ako bič. Skrivil som tvár. Nič horkejšie ako bratovu medicínu nepoznám, ale zato funguje stopercentne. Pálenie rýchlo prešlo až do hrdla. "Počkaj... Sladká voda? Daj to sem!"

Vytrhol som mu z ruky nádobu s tekutinou a celú som ju do seba nalial. Pil som tak hltavo, až mi zabehlo a rozkašľal som sa. Bol to hlúpy nápad. Mal som to zapiť pomalšie. Alebo naraz, ako som to robil vždy. "Zabijem ťa... As..." zachrapčal som. Z očí som si utrel slzy.

"Tak prepáč, no. Tvoj brat je šarlatán, neverím mu. Je to nepriateľ Ríma!" rozhodil rukami. Uhrančivo som naňho zazrel. Z politického pohľadu je to pravda, ale Belzebub neporušil nijaké pravidlá. Púni ho uctievali sami od seba, zo svojich vlastných dôvodov. On sa k nim nehlásil. On pomáha tomu, kto ho o pomoc požiada.

"Spomeň to v senáte a zoderiem ťa z kože."

S jemne napätými nervami som sa vymotal z domu a s Asrielom sme nasadli na kone. Všetci sa na nás vždy obzerajú a čudujú sa, že nechávam svojho otroka jazdiť na koni. Nuž, nenechal by som ho celú cestu za mnou utekať peši. Bolo by to odo mňa hnusné a nelogické. Cassia k nám ešte pred odchodom stihla dobehnúť a dala nám pár v látke zabalených krajcov chleba. Dostali sme aj vynadané, že si nevieme nájsť čas ani na raňajky. Asriel si to u nej hneď vyžehlil bozkom na líce. Ja musím porozmýšľať o niečom primeranom môjmu postaveniu. Navyše, som po rozchode a zasnúbený... Tak skoro niekomu pusu nedám, iba ak pracovne. Navyše, ona mi je ako sestra. Musím jej cestou kúpiť niečo pekné. Možno prívesok. Keby som tak vedel, čo sa jej páči. Ale veď na to mám Asriela, či nie? Kým sa ja vybliakam na zasadnutí namiesto Quinta, on sa môže poobzerať po trhoch.

Po príchode do senátu mi prišlo akosi nevoľno. Veľa ľudí. Samí starí chlapi v bielych tógach, každý z nich mal v očiach politiku a intrigy. Okrem toho, podozrievavo na mňa pokukovali a z každého rohu som počul "Rubeum leonis".

Dlaňou som si prešiel po vlasoch. Zas ich mám vzadu zle rozčesané? As si zo mňa vždy robí srandu, že sú ako levia hriva a tak to vzniklo. Bez slova som sa posadil na miesto Septima Quinta a čakal som, kým sa začne táto politická šaráda.

Samotné témy zasadnutia ma nijako nezaujímali a viac-menej som súhlasil s jednou stranou alebo druhou. Išlo hlavne o vojnu na severe, dane a rozdelenie peňazí do nejakých megalomanských stavieb nášho pána caesara. Pomohol som im aj niekoľkými pádnymi argumentmi, čiže moje hlasivky trpeli ako v trestaneckých kruhoch u brata Belphegora.

Medzi zubami som stále prežúval zvyšky koreňa proti bolesti, ani ten mi však po niekoľkých hodinách zasadania nepomohol. Cítil som sa, akoby mi mleli lebku v kamennom mlynčeku. Pri konci aj po rozchode zasadnutia mi bolo jedno, čo si o mne šepkali tí starí vysušení dedkovci napáchnutí vínom a v konečnom dôsledku som dokonca zavrhol aj svoj dnešný plán. Čo najpokojnejšie som sa pokúsil vykĺznuť na čerstvý vzduch. Vychádzalo mi to bez povšimnutia, to moje pomalé šuchtanie sa popri stene, keď tu som na ramene pocítil ťažkú dlaň. V krku mi navrela hrča.

"Kam ideš, Lucius?" začul som povedomý hlas. Bolo počuť, že sa usmieva.

"Ah! Výsosť... Jasnosť... Pán môj... čokoľvek preferuješ..." zvrtol som sa k nemu na päte a s neistým smiechom som sa poškrabkal vo vlasoch. Dvaja najbližší chlapi z gardy za Octavianom si vymenili pobavené pohľady.

"Mali sme sa stretnúť teraz, po zasadnutí. Alebo sa ti zmenili plány?"

"Nie, nezmenili... A som Lucifer. Nie Lucius," bol som trochu nesvoj, "Len mi nie je nejako dobre... Škriabe ma v krku..." načo si klamať?

"Poď! Zalejeme to vínom. Porozprávame sa o tvojom návrhu," nemôžem mu povedať nie. Má záujem. Ak ho odmietnem teraz, už sa na mňa ani nepozrie. Placho som prikývol.

"Radšej vodu," povedal som tichšie. Okolo nás prešiel nejaký chlap, niečo si zamrmlal popod nos na moju adresu. Neviem, čo presne, ale zjavne ma tu neznášajú. Zato Octavianus mi prehodil ruku cez plecia a viedol ma preč. Nedal mi žiadnu možnosť úniku.

"Nehovor mi, že už nestojíš o miesto po mojom boku," vyslovil svoje obavy, kým sme sa usádzali uňho doma. Mal to tam pekné a veľkolepé, nie ako u Quinta. Slúžka mu naliala víno a aj ja som dostal čašu. Bolo by neslušné odmietnuť, ale ozaj nemám chuť. Ani som sa tej tekutiny nedotkol, a tak ma ešte stále sušilo ako na Rub al-Chálí. Koreň som už stihol od nervov úplne dožuť. Pomaly prestávali fungovať aj tlmiace účinky.

"Vravel si, že máš kontakty na vysokých miestach. Čo by to znamenalo pre mňa a aké by som mal výhody?" odpil si, nespúšťajúc zo mňa zrak.

"Nemôžem tvrdiť, že ti môžem nakloniť tvojich bohov, ale dokážem presvedčiť tvory medzi bohmi a smrteľníkmi, aby ti napomáhali k malým i veľkým víťazstvám. Viem ti zabezpečiť armádu v čase najvyššej núdze, bohatstvo i dobré rady od nesmrteľných veštíc a pomoc pri obrane a spravovaní krajiny."

"Výmenou za čo?" v jeho očiach sa blyslo. Vyzerá ako orol. Hrdý a neohrozený.

"Sú dve možnosti," zamyslel som sa a spod kusu zbytočnej látky som vytiahol zmluvu, "Za tvoju dušu a službu u mňa v podsvetí. Alebo, ak chceš, dohodneme sa na iných podmienkach vyhovujúcich nakoniec tebe aj mne."

"To je prvý variant?" ukázal na kus papyrusu v mojej dlani, "Smiem si to prečítať?"

Prikývol som.

"S Plutom máme dohodu. Každý Riman, ktorý so mnou podpíše dohodu, ostane bez postihu od bohov a miesto do podsvetia sa vráti so mnou do mojej zeme. Podstatné veci o nej sú vypísané od polovice dolu. Sú tam pozitíva i negatíva, náplň práce i možnosti povýšenia."

"Mám pracovať?" zamračil sa a rýchlo očami prešiel na spomínaný odsek.

"Každý tam má niečo iné. Bol by si vynikajúcou autoritou."

Neodpovedal, čítal ďalej.

Prešlo niekoľko minút. Pol hodina. Hodina. Viem, že je to veľmi dlhá zmluva, budem na tom musieť popracovať. Viečka mi oťažievali a unavené telo pomaly vzdávalo svoj boj. Hrdlo som mal bolestivo zovreté od smädu. Nechcem víno. Nemal by som, nechutí mi... Ale len dúšok...

Načiahol som ruku k poháru. Vtedy som si uvedomil, akú mám bledú pokožku a ako sa mi chvejú svaly. Rýchlo som si chlipol a radšej som to hneď vrátil späť.

"Môžeš si ľahnúť, ak ti je zle," nadhodil Octavianus, stále zahĺbený do čítania a premýšľania.

"Vďaka," vzdychol som vyčerpane a zložil som sa do vankúšov. Bolo mi jasné, ako nevhodné to musí byť, ale chorobe nerozkážem. Zatvoril som oči, no snažil som sa udržať pri zmysloch. Nesmiem zaspať, ako by to vyzeralo? Nesmiem zaspať...