Midnight Hunt - 1. - 5. (SK)

1. Polnočný lov

To svinstvo bolo všade. Stekalo po stenách v tenkých prúžkoch, na zemi tvorilo mláky a ani jeden z kusov nábytku, pravdepodobne dovlečeného zo smetiska, vrátane deravého gauča s krysím trusom po celom čalúnení, neostal bez potriesnenia týmto úžasným parfémom. Benzín. Všade naokolo. Sladká aromatická vôňa mu na chvíľu otupila vnímanie a zatočila sa mu hlava. Jedna iskra a poletí. Nebola to jeho práca, no ten, kto to vykonal, je sakramenský génius.

Atreus si rukávom zakryl dýchacie cesty a v dlani zovrel svoj lovecký nôž. Nielen že sa jeho nervový systém nesmel poddať tejto anestetickej látke, ale tiež tu nemienil naháňať toho pána génia, či skôr absolútneho maniaka, zdrogovaný do nebeských výšin.
"Nech si, kto si, idem si po teba!" zaspieval do pološera a zlovestne sa uškrnul. Nik mu neunikne, no musí sa poponáhľať. Rozpára ho skôr, ako stihne škrtnúť zápalkou.
Pomaly sa začal prechádzať po opustenom sklade. Bola teplá letná noc. Ani betónové steny tohto úkrytu nezabránili tomu, aby sa mužovi na čele netvorili kropaje potu.

Sprava začul šuchot. Bleskovo sa obrátil, no našiel iba párik zdrogovaných krýs.

"Neschovávaj sa," zasmial sa do ozveny, "Chcem sa len trochu pohrať! Aj ty sa rád hráš, či nie? Všetky tie hračky v správach, tie sú tvoje? Vylez!"

Opäť začul šum. Tentoraz to bol dych. Rýchly, vystrašený. Atreus naschvál obišiel úkryt za veľkou debnou, pokojne a trpezlivo ako sup čakajúci na to, kým svorka levov nepožerie chutné časti rozpáraného bizóna. Vyžíval sa v tom. Predstava toho, ako sa krv jeho obete napĺňa vysokými dávkami adrenalínu a dodáva tak špecifickú príchuť srdcovému svalu, ktorý mu čoskoro vytrhne z hrudného koša.

Sám bol tak trochu hráč. Niektoré hry ho však znechucovali. Bezdôvodné hry.
Radšej sa hral v čistom rybníku, nie v benzínovej žumpe.

"Mám ťa!" vyrútil sa na strhaného chlapa v okuliaroch, ktorý sa bezmocne snažil skryť za vlastné paže. Celkom sa mu to vypomstilo. Atreus Finch mu vyrazil z dlane zápalky a jednoduchým chvatom ho obrátil chrbtom k sebe. Podkopnúc mu nohy ho zrazil na kolená do mláky benzínu a loveckým nožom mu podrezal krk. Horúca krv sa mu rozliala na ruku. Zaobalila nôž do hustej tekutej pošvy len preto, aby ju muž s temnotou v tvári zlizol ako puding. Mŕtvolu však nenechal padnúť do kaluže. Ešte nie.

Zachytil ju pred pádom a nechal ju rozpľaštiť sa vedľa benzínovej mláky. Ešte stále musel vykonať svoje poslanie. Prisadol telo starého chlapa. Ten v zdesenom šoku lapal po dychu. Už sa ho nedočká, usmieval sa Finch. Potrava pred ním gúľala očami, bieločervená ako v rozprávke o Snehulienke. Lovec mu rozrezal mokré tričko a skúsene, ako keď pitve divú zver, mužovi otvoril hrudník. Bez zbytočných chirurgických trampôt nadľudskou silou odtrhol ešte bijúci sval od šliach a artérii a lačne doň zahryzol.

Jeho poslanie nemalo nič spoločné so spravodlivosťou ani so statusom ľudskej bytosti. Atreus s privretými očami prežúval kusy mäsa a nechal život svojej obete vnikať do jeho vlastnej existencie. V hrudi ho pálili posledné myšlienky mŕtvoly, na ktorej práve sedel, v omámení z pôžitku znovuzískania životnej sily a účinku benzínových výparov.

V eufórii ho premohol tichý smiech. Pretínal ticho v tmavom sklade ako britva a narastal, vrieskal sťa maniak, kým Atreus v krvavých rukách zvieral rozhryzené srdce ľudskej beštie. Čierne spomienky na vraždy zo správ sa mu mihali pred očami ako zrýchlený film. Znetvorené telá, vypichnuté oči, odstránené orgány. Litre na litre krvi a pôžitok, ktorý nepatril jemu samému. Čierna duša sa mu vpila do každej žily, zúfalstvo do každej bunky v tele. Smiech sa premenil na rozhnevaný rev.

Dostanem ho... Dostaneme ho spolu...

2. Denne na vlásku

Vždy zo začiatku vzdorujú. No nakoniec sa podvolia a upustia od svojho bývalého života, ktorý teraz patril jemu. Vzal si ich čas a schopnosti. Nie ich vedomie. Finch nespal celú noc a miesto toho sa snažil zo seba vydrhnúť zápach dymu a benzínu. Pred očami sa mu mihali spomienky. Páry bledomodrých dúhoviek prebodávaných priamo cez zrenicu a ich pohľady, och, tie uprené, škandalózne pohľady, zavŕtavajúce sa mu priamo do duše. Hladké detské pery, šepkajúce: "Viem, čo si urobil."

Finch vedel, že tie slová nepatria jemu. Patrili mužovi známemu pod menom Oslepovač. Prezývku mu vymysleli spravodajské médiá a z nich meno prevzali aj všetci kriminalisti, ktorí prípad riešili. Bolo ich mnoho, ale doposiaľ Oslepovača nenašli. Preto sa iný muž, ktorého tie isté médiá nazývali Lovcom, rozhodol výjsť svetu v ústrety a spustiť vlastné vyšetrovanie. Nezniesol, keď niekto zabíjal deti. Mali pred sebou ešte toľko rokov, zdravých a šťastných rokov... napokon ho našiel podľa špiny na topánkach a vystopoval ho až do mestského prístaviska, kde si krysa našla svoju skrýšu.

Atreus sa tesne nadránom hodil do postele a podarilo sa mu zatvoriť oči iba na chvíľu, kým ho opantali sny. Videl v nich pár prenikavých modrých očí, ako mohol predpokladať. Patrili tmavovlasému, asi sedemnásťročnému chlapcovi s jemným úsmevom. Neuvedomil si, v akom prostredí sa spomienka odohrávala, ale takmer ho oslepovali slnečné lúče a nadpozemská krása modrých dúhoviek. Anjel, pomyslel si.

Dostanem ho...

Zazvonil budík.

"Nedostaneš. Skapal si, bastard."

Atreus Finch, už umytý, prezlečený a nachystaný na nový deň schmatol svoj červený batoh a upaľoval do práce. Denne prechádzal niekoľkými ulicami, hľadel von oknami električiek a kupoval si noviny v stánku presne oproti pizzerii Dough Re Mi, kde pracoval. "Viete, existuje internet," zažartoval fúzatý predavač novinového stánku, keď mu Finch strčil do okienka päťdolárovku. "Mám radšej papier. Ten sa nedá vystopovať, pane. Ešte cigarety, prosím," usmial sa milo Finch. Zroloval si noviny pod pazuchu, strčil si cigarety do vačku a upaľoval cez cestu do roboty.

Privítala ho lahodná vôňa raňajkového menu a krátky nahnevaný pohľad od vedúcej. Bola to postaršia pani v červenej uniforme a práve jednému mladíkovi položila pred nos krásnu vežu lievancov so šľahačkou a čerešňou na vrchu. V momente jej oči zmäkli a zákazníkovi zaželali dobrú chuť.
"Dobré ráno, pani Doughertyová, dnes načas!" zažiaril Finch a zložil si otrhanú béžovú šiltovku, ktorú jeho pani vedúca z celého srdca nenávidí.
"Dobré ráno, Artie. Prosím ťa, rýchlo sa prezleč, Anna dnes nepríde a máme toľko práce! Šišky sa už smažia, ale potrebujem niekoho v obsluhe. Budeš taký zlatý?" vychrlila naňho a po ceste ho stihla poštípať do líca.
"Iste, pani Doughertyová. Pán Mackenzie už prišiel?"
"Áno, už zarába cesto na pizzu. Čo potrebuješ? Snáď nechceš zvýšiť výplatu!"
"To by som si nedovolil," usmial sa Atreus a pokorne sklonil hlavu. Pizzeria má aj tak dosť finančných problémov pre zvyšovanie nájomného. Príživníka nepotrebujú. Finch sa rýchlo prezliekol do uniformy a hneď, ako sa objavil za pultom, mal štyroch zákazníkov. Každého s úsmevom pozdravil a snažil sa vybavovať objednávky čo najrýchlejšie. Zároveň sledoval ranné správy na obrazovke v opačnom rohu miestnosti.

"Dnes v nočných hodinách vypukol požiar v prístavnej štvrti mesta Madeleine. Údajne bol spôsobený masívnym výbuchom v jednom zo skladov..."

"Trikrát dvojité latté, jedno škoricové cappuccino s piatimi cukrami a krabicu šišiek, prosím, osem jahodových a osem čokoládových," vyrušil ho pribratý muž v modrej košeli a s policajnou čiapkou. Napriek výzoru zarudlého povaľača mal bystré oči a prívetivý tón.
"Iste, hneď to bude," usmial sa Finch, "pre celé oddelenie, ako vždy?"
"Presne tak. Nechceš sa pridať do zboru, Artie? Potrebovali by sme takého ako si ty."
"Aby som vám nosil šišky ja?" zasmial sa Atreus, kým svižne pripravoval kávu do kelímkov, "Nie, vďaka, James, nehľadám si novú prácu."
"Kamoš, v tej zástere vyzeráš otrasne."

"Zase verbujete, pán Carrow?" ukázala sa stará pani Doughertyová, sprevádzaná čerstvou vôňou čokoládových šišiek, "Vzdajte to. Artie je taký dobrý chlapec, ten by ma tu nenechal. A podľa mňa," otočila si Atrea k sebe a pozorne si ho premerala, "tá zástera mu sedí ako uliata! Takto aspoň slečny vedia, že vie variť!"
"Ďakujem, pani vedúca," začervenal sa Finch a rýchlo sa obrátil, aby dokončil posledný kelímok extra presladeného cappuccina. Krátko pozrel na Carrowa, uvrhnúc naňho zamietavý pohľad.
"Tie jahodové?" s úsmevom pripomenul policajt a pani Doughertyová sa chytila za hlavu.
"Každú chvíľu, zlatko, každú chvíľu!" odbehla do kuchyne, nechajúc Carrowa a Fincha osamote.

"Stále sa hrá na dohadzovačku?" uchechtol sa Carrow a oprel sa o pult.
"Chce ma dať dokopy s Annou. Minulý týždeň nám dohodla rande naslepo, bože, to bolo trápne!" posťažoval sa Atreus a priklonil sa k Jamesovi, aby ich rozhovor ostal súkromný, "Asi desať minút sme si nemali čo povedať a potom sme začali riešiť vieš čo?"
"Čo?" bavil sa Carrow.
"Tofu."
"Tofu?" nadvihol obočie.
"Braček, vyzerám ako vegetarián?"
"Anna je vegetariánka?" vyzvedal Carrow.
"A celá tvoja, Jimy," zasmial sa Finch a pobúchal priateľa po ramene, "tá už so mnou neprehovorí."

3. Cesta a pád

Ranné hodiny uplynuli ako voda a pokoj vystriedala obedná špička. Medzi stolmi sa zvŕtal ako bludné papierové lietadlo a kým vedúca musela ísť pomôcť do kuchyne, on mal na starosť roznos aj objednávky. Nebyť šampióna v pamäťovej olympiáde, ktorého skonzumoval pred pár rokmi za podvody v pokri, nezvládal by si pospájať objednávky ku stolom a tváram. Robil to pre radosť a cvik. Pamäť kape, ak ju človek nepoužíva.

Predstavoval si cestičku po nábreží, kam kedysi chodieval behávať. Nebolo miesta, ktoré by si na nej za tie roky nepamätal. Na sivý činžiak si zavesil tvár vysokého chlapíka v rohu miestnosti a miesto kravaty mu nasadil kúsok rozcapkanej Quattro Formaggi. Do neďalekého parku zasadil stodolu a širokú pani s deckami, ktorí si objednali farmársku pizzu a pepperoni. Krava pri stodole mala miesto rohov papričky. Ďalej si predstavil, ako z neďalekých potravín vychádza banda pankáčov odo dverí a medzi nimi stojí klaun. Tak si zapamätal, že chceli burgre. Extra slaninu nastokol chlapcovi na pichľavý účes.
"Už sa to nesie, Quatro Staggioni pre mladého pána," s akné ako muchotrávka, "špecialitka pre dámu, pre pána manžela Capricciosu," celkom priemerný, nezaslúži si za manželku taký klenot, "a Margherita pre túto kvetinku," usmial sa Finch a položil posledný tanier pred malé dievčatko v kvetovaných šatách, "Prajem dobrú chuť!"

A tak to šlo ďalej. Položka po položke, kmital ako stroj. Nepomýlil sa ani raz, no to ani zďaleka neznamenalo, že sa necíti byť pod tlakom. Musel premýšľať veľmi rýchlo. Pohyby boli automatické, nazbierané rokmi skúseností. A podľa skúseností vedel, že na takýto nával dve ruky nestačia. Kde v pekle sa motá Anna? Ľudí je treba ako soľ a ona si pokojne zavolá, že sa nedostaví! Hnevá sa naňho? Povedal jej niečo zlé? Nesúhlasil s jej argumentmi, to je všetko, nemusí za to trestať celý podnik!

Atreus stratil pevnú pôdu pod nohami. V strese ani nestihol premýšľať o zachovaní rovnováhy. Ohlušilo ho rozbité sklo a razom sa rozcapil na zemi. Do brucha mu vystrelila bolesť. V šoku sa skrútil do klbka a snažil sa predýchať tento nečakaný zážitok. Nemalo sa to stať. V noci získal život, bol úplne čerstvý a silný. Finch nemal cítiť bolesť najbližší týždeň.

Možno sa s Oslepovačom prepočítal.

Uvedomil si, že naňho hľadí polovica reštaurácie a z ruky mu trčia čriepky rozbitého pohára. Zaškrípal zubami. Rozhnevane zazrel na tašku, čo sa mu len tak povaľovala v ceste a jej majiteľku, ktorá k nemu pohotovo priskočila. "Ste v poriadku, pane? Bože, nechcela som!"
"V poriadku," dostal zo seba pridusene.

Skúsil si spomenúť. Neúspešne. Cesta sa stratila, akoby ju zalialo bielidlo.

"Som v poriadku, naozaj," ešte trochu oťapene striasol ruky príčiny jeho nešťastia a ako blesk začal zhŕňať črepy. Úplne ignoroval svoje rany a odmietal pomoc. Aj tak sa cítil dosť trápne, že sa zdržuje, kým mu v kuchyni chladnú objednávky. Krv sa mu rozmazávala s vodou po celých rukách.

Zamrzol. Mysľou mu opäť preblysli modré dúhovky, tvár v slnečnom svite.
Chrbtom ruky si pretrel oči. Toto mu ešte chýbalo...

"Artie, tak čo je?!" začul mužský vreskot z kuchyne a pani Doughertyová vykukla von, aby zmapovala situáciu. Dnu sa vrátila iba na moment, potom išla skontrolovať svojho kolegu. Atreus bol už na nohách. Hoci otrasený, bežal po mop, nedbalo si strčil krvavé ruky pod vodu a cestou šikovne v jednej ruke odniesol dve horiace objednávky. Už nepokladal taniere s úsmevom, ale vydýchol si. Aj vedúca na chvíľu prebrala iniciatívu v obsluhe. Kríza bola zažehnaná.

Aspoň nateraz.

"Príde večer?" zašomral Finch.
"Kto?" obzrela sa naňho pani Doughertyová ako surikata.
"Anna. Príde na večernú šichtu?"
"Hej, to by sa mala ukázať, ale... neviem, zlatko."

Finch spozornel. Celá jej dnešná absencia mu bola podozrivá.

"Povedala ti niečo? Je v poriadku?"
"Znela trochu rozrušene, ale naozaj neviem," krútila hlavou vedúca, čo bolo ešte podozrivejšie. Ani sa neobťažovala fantazírovať o dôvodoch - ona, ktorá tak rada číta medzi riadkami.

4. Pochybnosti

Finch sedel v uličke pri zadnom vchode. Z pľúc vydýchol obláčik toxických splodín, ktorý uniesol večerný vánok. Už sa stmievalo. Teplo však neustupovalo a ťažko doliehalo aj na čašníka, krútiaceho sa v kŕči a s hlavou plnou otázok.
Nikdy predtým sa nestalo, že by neprišla do práce. Nebola ten typ. Aj keby mala zlomenú nohu či otras mozgu, aj keby prišlo zemetrasenie či hurikán, dostavila by sa a vypustila by dušu, aby pizzeria fungovala ako švajčiarske hodinky. Nepodobalo sa jej to. Zhlboka vdýchol nikotín a nechal padnúť popol na schody. Nemal z toho dobrý pocit. Nebolo to iba tým, že na obed nestíhal, škaredo si odrel koleno a porezal dlaň. Necítil sa tu bez Anny dobre a aj keď sa na ich neočakávanom rande snažil ju od seba čo najviac odpudiť, bola to jeho kamarátka. Dnes mu chýbal jej smiech. Jej motivácia. Oboje potreboval denne ako soľ, aby aspoň na pár hodín zabudol na bolesť.

Bolesť umierania, ktorú sa mu darilo umlčiavať nasávaním čerstvých životov ľudí, ktorí ich vzali tak veľa. Vždy ich v sebe dokázal skrotiť a vyťažiť z nich čo najviac, zároveň tak preukážuc službu spoločnosti. No dnes sa bolesť nielen objavila, keď nemala, ale dokonca sa znásobila a modré oči... ach, tie modré oči v slnečnom svite, ktoré nevedel dostať z hlavy. Vedel, že k nim mal Oslepovač vzťah. Cítil jeho túžbu si ich privlastniť a byť posledným, na koho sa budú dívať. Atreus sa vzpieral. Chcel ich chrániť. Pred chorými spomienkami na myšlienky podradného tvora a vlastnými rukami, ktoré by ich mohli premeniť na realitu. Bol zdesený. Stretol sa už s mnohými príšerami a nijaká ho doposiaľ neporazila. No teraz o sebe začínal pochybovať.

Vŕzgavé dvere pri ňom sa otvorili a Finch si nadvihol šiltovku, aby zazrel statného staršieho pána v havajskej košeli a s riedkymi vlasmi v cope. Jeho opálená pleť bola mastná od vyprážacieho oleja, ruky s najvyššou pravdepodobnosťou voňali po korení. Prisadol si k Finchovi. Nechal si od neho pripáliť cigaru. "Si v pohode?" spýtal sa, "Vraj si dnes spadol."
Finch neodpovedal, iba jemne prikývol a odvrátil tvár.
"Šiel si k doktorovi, ako som ti kázal?" jemne mu štuchol do ramena.
"Nechcem sa o tom baviť," odsekol.
"Aspoň ber lieky, čo ti predpísal, dobre? Nechcem, aby si mi omdlel v službe," napomenul ho kuchár a majiteľ v jednom, "máš dosť peňazí na lieky? Nepotrebuješ viac?"
"Nie, pán Mackenzie, je mi dobre. Nič nepotrebujem. Iba pomocníčku. Čo s ňou je?"
"Hovoríš o Anne?" Finch prikývol, "Vieš, čo bol ten výbuch v prístave. Našli tam jej otca. Toho, čo sa na desať rokov vyparil a teraz ho našli. Na kašu. Bol priamo v epicentre výbuchu. Irene ti to nechcela povedať, aby si si nerobil starosti. V poslednej dobe si veľmi bledý."
"Dosť o mne, pane, ako to zvláda? Otca nikdy nespomínala!"
"Od rodiny zdrhol už veľmi dávno, taká zberba nestojí za pol slova," zakrútil hlavou.
"Čo urobil? Prečo zdrhol?"
"Bol to učiteľ na strednej škole a ukázalo sa, že mal slabosť na mladých chlapcov. Šestnásť. Keď mu na to prišli, zbalil si kufor a už sa nevrátil. Aké šťastie, že našu Annu nechal napokoji, perverzák jeden! Ako sa zdá, neodišiel ďaleko - možno bol po celý čas v prístave!" čertil sa, červený ako karikatúra mával okolo seba cigarou.
"Mal by som jej zavolať," hlesol Finch. Mackanzie sa s hlbokým vdýchnutím upokojil.
"To by si mal, Artie. Ale nerozrušuj sa. Neviem, čo ti je, ale stres ti nerobí dobre. Počuj, zajtra ti dám voľno, zbehni k doktorovi a predpíše ti niečo silnejšie..."
"Som v poriadku," zamrmlal nespokojne Finch a zahasil cigaretu o schod, "Vy ani pani Doughertyová sa o mňa nemusíte báť. Našiel som niečo, čo mi pomáha. Nepotrebujem nič nové."
"Liek?"
"Také niečo."
"No dobre. V tom prípade zvládneš ešte povykladať stoličky a umyť podlahu," mocne ho pobúchal po ramene, "Do práce!... Ale šetri sa, prosím ťa."
"Budem sa šetriť práve tak, ako ma šetríte vy, pán majiteľ."

5. Spojenec

Počas celej jazdy električkou v dlani zvieral mobil. Čet s Annou mal už otvorený, ale dlho premýšľal, kým jej niečo napísal. Bol zmätený. Rozmýšľal a lovil v pamäti myšlienky na Annu, ktoré by nepatrili jemu. Oslepovač by predsa nezabudol na svoju dcéru! Či si ju pamätal alebo nie, existovala možnosť, že svojej kamarátke, kolegyni, práve zabil otca. Musí to byť rana, nech to bol ktokoľvek.
Napokon sa Finch zmohol iba na slová: "Ahoj, si ok?"
Nebolo to veľmi empatické. Zároveň si však uvedomoval, v akej situácii sa ocitli minulý týždeň. Hľadeli na seba, usmievali sa a držali sa za ruky. Nerád ju od seba odohnal rečami o love a pitvaní sŕn, o využití líščej srsti a procese výroby klobásy. No nesmel si ju pripustiť k telu. Nechcel sa stať ďalšou príšerou v jej živote a teraz si navyše pripadal čudne, so spomienkami jej vlastného otca.

Pred panelákom schoval mobil do riflí a pokračoval v ceste do svojho bytu. Inokedy smradľavý výťah bol mimo prevádzky. Musel vyšliapať na piate poschodie a po každom druhom schodisku zastavoval, aby predýchal kŕče. Nerozumel, prečo mala špecificky táto vražda opačný efekt. Preklínal svoj čin. Preklínal svoje prekliatie.

"Stonáš tak hlasno, že ťa počujem do obývačky," ozval sa mladý hlas zo schodiska nad ním, poslednou prekážkou, ktorá ho delila od bytu. Pohybový senzor zacvakol a rozsvietilo sa žlté svetlo. Finch zbadal muža v obleku. Tmavé vlasy a tmavé oči za falošnými okuliarmi pôsobili veľmi priemerne a celkovo vyzeral ako bežný úradníček v skúšobnej dobe. V skutočnosti mal už čosi okolo tridsiatky a ani zďaleka nebol taký nevinný, ako sa zdal. Bol to totiž novinár. River Ross.
"Ahoj, Ross," zadychčal Finch a mávol rukou na pozdrav. Po chvíli, keď lapil dych a kŕč na moment prešiel, vystúpal po schodoch a nechal sa podoprieť.
"Ťažký deň? Ťažká noc?" usmial sa River a odviedol ho až k jeho bytu na konci chodby. Finch mlčal. Novinár si bol všetkých jeho činov a práce vedomý, preto nemalo zmysel mu odpovedať či klamať. Takisto mu Ross nelozil do bytu iba zo slušnosti, hoci vedel odomknúť dvere jednoduchou spínkou alebo príborovým nožíkom. Finch s povzdychom odomkol a nechal sa dotiahnuť až do svojej obývačky, spálne a kuchyne v jednom. Uprostred veľkej izby mal ledabolo ustlanú posteľ, oproti nej starý, nepoužívaný televízor a na stene oproti oknu mal malú kuchynku s pultom. Nepotreboval gauč, nepotreboval jedálenský stôl. Návštevy k nemu nechodili.

Atrea posadil na posteľ a kým ten penil v nesmiernych bolestiach, stenajúc ako týraná mačka, komplic sa začal hrabať v zaprášenom košíku s liekmi na kuchynskej linke. Presne vedel, čo jeho najmilší zamestnávateľ potrebuje. Do dlane si pripravil asi päť rôznofarebných tabletiek a priniesol ich Atreovi aj s pohárom vody. Ten neprotestoval. Zhltol ich v priebehu sekundy, s plnou dôverou vo svojho spoločníka.
"V noci to bolo veľké bum. Bál som sa, že ťa zmietla tlaková vlna," skonštatoval River monotónne a ľahol si do Atreovej postele, aby sa k nemu ten doplazil po matraci a nechal sa pritúliť.
"Našiel som ešte štyri kanistre benzínu, tak som vytvoril šnúru až ku pláži," vysvetlil, priložiac si hlavu na hruď svojho suseda.
"Dobrý nápad," usmial sa River a začal mu prehrabávať husté čierne vlasy.
"Bol som mimo z tých výparov. Som rád, že žijem."
"Aj ja som rád," pobozkal ho novinár na čelo.

Mali spolu zvláštny vzťah. Nebol o láske. Aspoň nie takej, s ktorou sa ľudia stretávajú v romantických komédiách, rodinných seriáloch a telenovelách. Finch nikdy ani len nepomyslel, že by sa jeho vzťah s Rossom niekedy bral ako romantický, hoci obaja si všímali a využívali rôzne aspekty takéhoto vzťahu. Napĺňali si vzájomné fyziologické potreby. Potreby pochopenia a intimity. No miesto lásky mali medzi sebou užší, úprimnejší záväzok. Zdieľanie rovnakého cieľa a pohľadu na spoločnosť, na ich samých. Svoj vlastný svet. Atreus bol navyše presvedčený, že River nie je schopný niekoho romanticky milovať. Vždy hovorí chladne a na city neberie ohľad. Všetky jeho prejavy pôsobili naučene. Boli to iba jeho horúce dlane a nežné dotyky, ktoré mu pripomínali, že aj on je z mäsa a kostí.

"Začal som pracovať na novom prípade," oznámil Ross, "Znásilnenie a vražda pätnásťročnej dievčiny. Polícia všetko zmietla zo stola, lebo šľapala na ulici. V skutočnosti sa snažila postarať o svojho starého otca. Keď sa to dopočul, skolila ho mŕtvica. Páchateľ ostáva neznámy, ale už mám niekoľkých podozrivých."
"Hovoríš ako fízel," zamrmlal nespokojne Finch, ktorému sa už zatvárali viečka.
"Keď ho dostanem, pošlem ti jeho adresu."
"Myslím, že potrebujem pauzu. Ten včerajší mi neurobil dobre."
"Máš čas, môžem sa o to postarať sám," usmial sa Ross. Atreus naňho dvihol unavený pohľad.
"Urobil by si mi veľkú radosť. Iba kvôli tvojim príspevkom si kupujem noviny, vieš?"
"Viem. O svojom Lovcovi viem všetko."
"Nepoužiješ to proti mne, však?" premkla ho úzkosť.
"Nikdy," povedal River, jemnejšie ako zvyčajne, "tým by som nás oboch poslal na trest smrti. Radšej by som to ukončil sám a ty by si mohol utiecť. Nezanechávame nijaké dôkazy, nič by na teba nemali..."
"Znamená to, že niečo cítiš?" rypol si Finch, ale ešte netušil, čo si tým spôsobí. River si ho prevrátil pod seba a ich tváre sa ocitli iba v párcentimetrovej vzdialenosti. Jeho oči sa nezmenili, stále boli chladné ako prázdny podchod na vlakovej stanici, no niečo sa predsalen odlišovalo od očí modelu Ross P20 Pro. Na konci prázdneho tunela žiaril jediný slnečný lúč. Finch ustrnul.
"Nikdy. Nikdy ťa nezradím," dostal zo seba priduseným hlasom River. Jeho dych voňal po mentole. Bol taký priemerný. Taký robotický. Nedokázal prejaviť ani jediný úprimný cit. Atreus sa s povzdychom pousmial a pritiahol si jeho tvár do dlhého a vášnivého bozku. I keď v ich činoch prevládala hlboká náklonnosť a telesné potešenie, Finch vedel, že s Rossovou zdržanlivosťou k emóciám a jeho vlastnej nechuti k dlhodobému vzťahu, nikdy neokúsia slová 'Milujem ťa'. Bolo to nemožné. A aj keby sa jeho komplic odhodlal ich vysloviť, on by tak neurobil. Nemal by odvahu.

V taške hlasno zacvendžal mobil. Atreus okamžite prerušil bozk a načiahol sa poň do tašky. Na obrazovke svietilo: "Nie".