Midnight Hunt - 11. - 15. (SK)

11. Jimyho priatelia

Večer bol slabý ako celý deň. Odchádzala posledná neznáma skupinka školáčok a prichádzala mimoriadne výnimočne banda fízlov. Finchovi však vyčarili úsmev na tvári. Viedol ich Jimy Carrow. Konečne priviedol svojich kamošov, ktorým nosieva každý deň kávu a šišky.
Jimy mu zakýval a spolu sa usadili hneď pri dverách, kým Anna spratávala stôl na druhej strane. Tvár mala červenú a uplakanú. Finch však sebavedome a bez výčitiek svedomia vykročil ku svojmu známemu vypýtať si objednávky. Bolo mu jedno, ako Anna vzala jeho slová, on sa voči nej nijako neprevinil. Netušil však, ako sa doma pozrie do očí Rossovi.
"Dobrý večer, čo to bude?" prehovoril s úsmevom.
"Štyri veľké koly, pre mňa zmrzlinový pohár... ten... ten super čokoládový."
"Pohár À La Nutella?" pobavene podvihol obočie Finch a nemusel ani čakať na odpoveď, aby si ho zapísal.
"Presne ten! Kamoš, než pôjdeš, zoznámte sa!" vstal a položil Finchovi ruku na rameno. Ten sa hanblivo pozrel na štyroch policajtov a popravde mu trochu navrela hrča v hrdle. O Jamesovi vedel, že hoci je dobrý chlap, neprekukne ho a ani zďaleka mu nenapadne spojiť si nejakého chorlavého čašníka s výbuchom v prístave. O zvyšných si však nebol istý. Predsalen, nepoznal ich a nevedel, čo im Jimy nahovoril. "Jimy, toto sú tí, ktorým každé ráno robíš kávu, okrem Simona," povedal James a blonďavý Simon úplne pri okne zakýval, "Chlapi, toto je Artie, náš nádejný budúci člen zboru."
"Nemyslím si," opravil ho Finch.
"Ale! To si ešte rozmyslíš!" zasmial sa Jimy a poslal ho po kolu a zmrzlinu.

Najviac času zabrala práve ona. Aj tentoraz, podobne ako ráno s čokoládou, sa esteticky vyšvihol a okrem postrúhanej čokolády a dvoch trubičiek na vrchol pridal mätové lístky. Celkom hrdo položil zmrzlinu pred Jimyho a chcel odísť späť za pult, pozorovať ho, ale policajt ho stiahol k sebe na lavicu. "Ostaň s nami, aj tak tu už nikoho nemáte," navrhol.
"Jesť nechcete?" placho sa spýtal Finch. Nechcel sa bratríčkovať s policajtmi.
"Je tu ona," šepol k nemu Jimy. Artie pochopil. Nuž, už mu uvoľnil cestu. Pomyslel si, že by ju mal Jimy prestať stalkovať a konečne ju pozvať na rande.

Finch spočiatku nevedel, o čom sa policajti rozprávali, ale čoskoro sa chytil. Diskutovali o inej bande vyšetrovateľov, ktorá sa im nahrnula na policajnú stanicu a nebol to nik iný, ako federáli. Vyšetrovali výbuch. No nie len ten.
"Vraj sa to stalo už niekoľkýkrát," poznamenal Simon, "Vraj sa zdanlivé nehody a vraždy ťahajú po celom štáte ako cikcakový had do kruhu. Že vraj nehody aj vraždy má na svedomí ten istý vrah. Lovec."
"To je blbosť, či? Veď ich nič nespája," zakrútil hlavou druhý od okna, menom Steve.
"Ale spája," zatváril sa Simon tajomne, "Viem to, agent Swan mi to povedal. Lovec má svoj podpis a neodpustil si ho ani pri koristi, ani pri nehodách."

Finchovi zovrelo hrdlo. Po celý čas sa krčil v úzkosti a rozochvené dlane nechával zatiesnené medzi stehnami. Po čele mu stekali kropaje potu. Znovu sa ozývali kŕče.

"Chýbajú im srdcia. Teda, okrem iného a je pravda, že Oslepovač skončil ako hamburger a teda nevedia..."

"Páni, budete jesť?" pristavila sa pri nich Anna. Chlapi si vypýtali dve pizze a Finchovi Jimy vypýtal aspoň hranolky s argumentom, že je tenký ako žížala. Čoskoro sa vrátila. Všetko hodila na stôl ako nasrdená Amazonka a šla sa zašiť do kuchyne. Všetci pozreli na jedinú osobu, ktorá s ňou strávila viac, ako dve minúty. Úzkosť udrela plnou silou. S ňou aj kŕč.
"Čo si jej urobil tentokrát?" vyzvedal James.
"Ospravedlňte ma," vytisol zo seba Atreus a snažiac sa udržať v spriamenej polohe vstal a rýchlym krokom utiekol na toalety. Mal pocit, že ho rozdrapí od agónie.

Ešte pred chvíľou bol šťastný, no teraz ho zmietla lavína.

Ako sa pozrie Rossovi do očí? A dožije sa ho vôbec?

12. Zrútenie

Z vlastného stavu mu bolo na vracanie. Krčil sa na zemi na pánskych toaletách a hľadiac pred seba ronil slzy zúfalstva a bolesti. Nečakal, že sa jeho stav tak náhle zhorší práve dnes. Nerozumel tomu. Nedávno si doplnil zásoby energie. Každý deň mu Ross pripomínal lieky a on ich všetky ochotne hltal ako cukríky, hoci neveril, že fungujú. Stravu mal pravidelnú a prísne dodržiaval diétu, ktorú mu predpísal doktor. A predsa jediná vec, za ktorú bol teraz vďačný, bola, že ešte nestrácal krv. Triasol sa v prepotenej uniforme a dúfal, že čoskoro príde záverečná a on sa vytratí bez svedkov do temnej noci.

Súkromie mu však nebolo dopriate. Keď sa dlho neukazoval, asi tri štvrte hodiny, do miestnosti nakukol Jimy. Ostal v šoku z pohľadu na svojho zničeného obľúbeného čašníka. Bez rečí k nemu podišiel a kľakol si k nemu, hoci Finch zámerne odvracal tvár a tlmil vzlyky v premočenom, usoplenom rukáve.
"Čo sa stalo?" spýtal sa mierne policajt.
"Nič, choď preč," odbil ho okamžite.
"Neodídem, kým mi nepovieš, čo sa stalo," odmlčal sa, aby nechal Atreovi priestor, no keď dlho neodpovedal, pokračoval: "Pohádali ste sa?"
"Nepohádali sme sa," zakrútil hlavou. Napriek tomu ho premkli obrovské výčitky svedomia. Nie však voči nej. Nedala si povedať, musel sa jej nejako vykrútiť, aby sa ich vzťah prestal rozvíjať a aby jej nespôsobil ďalšiu traumu... musel jej klamať. Aj keď ju mal veľmi rád. Musel; ale čo nemusel, bolo zatiahnuť do toho niekoho, kto s tým v prvom rade nemal nič spoločné a v druhom rade mu na to nedal nijaké dovolenie. Nesmel ho spomínať. Tak znela ich dohoda. "Povedal som jej, že niekoho mám."
"A máš?" presadol si James vedľa neho a podal Artiemu vreckovky. Ten si ich vďačne vzal a vyprázdnil si nos. Nestávalo sa často, že by plakal, navyše takto verejne a bolo mu to nesmierne trápne, pripadajúc si ako trinástka po rozchode, ale dnes už mal všetkého dosť.

"Mám."

"Áno?" James sa zatváril prekvapene a najskôr sa chcel opýtať, prečo sa potom s Annou vôbec zbližoval, ale potom svoje nasledujúce slová prehodnotil. "Ako to vzala?"
"Zle, ako vidíš."
"Ja som celkom rád," pousmial sa James, "aspoň nie si sám. Kto je to? Ako sa volá?"
"River," hlesol Finch rovnakú polovičnú lož, akú predložil Anne.
"Je pekná?" zaškeril sa policajt, aby trochu odľahčil atmosféru. Atreus sa prikrčil a úplne uhol pohľadom. Spočiatku len jemne prikývol. Mal strach. Čo ak ho jeho kamarát znenávidí, ak bude odpovedať úprimne? Čo ak je jeden z tých, ktorý mu bude navrávať, že za svoje činy bude horieť v pekle a obráti celý svet proti nemu, akoby sa to už nedialo?
"Je takmer dokonalý. Vonia po mentole. Objíme ma, keď to potrebujem. Ani raz na mňa nezvýšil hlas," stíšil svoj vlastný pri spomienke na to, ako sa vyvŕbila situácia s Annou po jeho oznámení. Jačala a vyčítala ako zmyslov zbavená, až sa bál, že jej uletí ruka.
"On?" chcel sa ešte uistiť Jimy. Finch prikývol.
"Anna mala ťažký deň, nemyslela to zle," frustrovane si pretrel tvár, dohovárajúc najmä sám sebe, ale čoskoro sa mu podlomil hlas, "sľúbil som mu, že to nikomu nepoviem, ale... ja s ňou nechcem nič vážne! Chcem mať len kamarátku! Bože, teraz ma nenávidí..."
"Neplač," povzdychol si James a potľapkal ho po ramene, "Vychladne a čoskoro bude zas všetko v poriadku."
"Už nič nebude v poriadku. Nechápeš. Porušil som sľub, tiež bude naštvaný a..."
"Ak ťa miluje, tak ti to odpustí."
"Veď práve," zastonal Atreus v najhoršom stave za posledné roky.

13. Priznanie

Finch sa nikdy nesnažil vyzerať silnejší, ako naozaj bol. Potreboval vyjadrovať emócie. Dokonca sa ich snažil nehromadiť, ale vypúšťať postupne. Dňom i nocou mu myseľ zmietali všetky možné spomienky, ktoré mu nepatrili a z jeho tela si robili kortizolový koktejl vždy, keď sa v jeho vlastnom živote niečo pokašľalo. Ak by to všetko držal v sebe, jedného dňa by vraždil na ulici. Za bieleho dňa. Úplne by prišiel o rozum. Preto celú cestu z práce preplakal a priveľmi neriešil pohľady okoloidúcich a spolucestujúcich. Štvali ho, to áno, ale bol to jeho najmenší problém.

Do mysle sa mu vtierali spomienky na to, ako doňho kopali na zemi a valila sa mu krv s vybitých ďasien. Obe ruky mal paralyzované, akoby ich mal v sadre. Spomínal si, ako mu akýsi muž trieskal hlavu o zem, kým nestratil vedomie, ako bolestivo mal vykrútené rameno a zápästie pripútané o rozpálený radiator. Cítil, ako sa mu po celom tele tvorili pľuzgiere z horúcej sprchy, dýchacie cesty sa mu sťahovali pri dusení vankúšom. Potom sa opäť topil v kúpeli s ľadom, kým mu ženská ruka držala hlavu pod vodou. Každou chvíľou Fincha premáhala agónia a návaly tepla striedala triaška. Ani jeden z týchto podnetov nezanechával stopy na jeho tele, ale mozgu bolo všetko jedno. Cudzie spomienky boli ako jeho vlastné. Finch nevedel, či je červený od horúčavy, biely od zimy alebo zelený od odporu, ba možno striedal farby ako chameleón. V tomto stave mu trvalo dostať sa domov dlhšie, ako zvyčajne. Už na schodisku medzi druhým a tretím poschodím sa musel poriadne predýchať. Ani sa mu nechcelo pokračovať. Hrudník mu zvierali výčitky svedomia. Nemal ho do toho zatiahnuť. Mal si vymyslieť niečo iné. Čokoľvek.

Finch si bol dobre vedomý toho, čoho je River Ross schopný. Nebol to iba investigatívny novinár a komplic. Niekedy vraždili spolu. Často zasadil poslednú ranu, zvyčajne dlhým kladivom a ani pri tom nežmurkol. Takisto pracoval sólo. Finch poznal jeho prácu. Úroveň sadizmu, ktorej bol schopný. Ross bol sám žiarivá hviezda podsvetia a známa, nedolapiteľná hmla šíriaca opar hrôzy a smrti široko-ďaleko - to všetko v "komunite prekliatych", ako ju nazýval Ross. Finch nevedel, kto presne patril do tejto komunity, ale bola to banda tajomných, šialených ľudí a keď už to o niekom tvrdí sériový vrah a kanibal, naznačuje to úplne iný kaliber. Hoci Ross často spomínal prekliatia, o komunite to neplatilo a Finchovi vyslovene zakázal po nich pátrať pod hrozbou vyrezaného jazyka.

Dnes tohto nebezpečného, sadistického a bezemočného človeka podrazil. Nečudoval by sa, keby si mal doslova vykopať vlastný hrob. Ak ho rovno neovalí kladivom vo vlastnej obývačke. Finch sa pomaly vyšplhal na piate poschodie a celý zadýchaný, prepotený a krčiac sa v bolestiach, premýšľal, akými slovami sa pošle do pekla. S hlbokým nádychom zaklopal na dvere svojho vražedného suseda.

"Ďalej! Odomknuté!" začul zvolanie.

Atreus sa prvý a posledný raz v živote prežehnal a stlačil kľučku.

Vstúpil do Riverovho bytu. Bol o niečo väčší ako ten jeho a vyzeral ako z úplne inej cenovej kategórie. Čisté biele steny sa dopĺňali s nábytkom z bledého dreva a železnými prvkami. Abstraktné kovové sochy pôsobili ako výstavky v galérii. Žalúzie na veľkých oknách boli ešte odostreté a do miestnosti vnášali pocit mrazivej noci, hoci vonku ešte chladla letná páľava. Finch bol nadovšetko presvedčený, že to tak vyzerá u každého v byte, iba on dostal poslednú komoru na metly bez klimatizácie. Z kúpeľne práve vychádzal Ross. Vlasy mal ešte mokré, voda stekala na biele tričko a miesto tesilákov mal na sebe tepláky, ktoré si na ňom Finch nikdy nedokázal predstaviť.

"Čo tak neskoro? Zmeškal si večeru. Lieky máš na stole," povedal, akoby ho očakával. Finchovi navrela hrča v hrdle, ale napriek svojmu skepticizmu ako voči liekom, tak aj voči Rossovej starostlivosti všetkých päť tabletiek prehltol. Nemol si dovoliť ich vynechať. Ross prešiel do kuchyne a postavil vodu na čaj. Bol pokojný ako vždy.
"River, musím ti niečo povedať," začal Finch. Znovu ho zalial studený pot. Neodvažoval sa zodvihnúť pohľad na svojho zásadového psychopata a od nervozity sa hral s tričkom.
"Tak hovor," usmial sa Ross a vrátil sa z kuchyne s dvoma šálkami mätového čaju. Obaja sa posadili za stôl.

"Dnes som musel povedať Anne, že spolu chodíme. Ty a ja. Povedal som jej tvoje meno."
"Artie, mali sme dohodu," prebodol ho pohľadom.
"Viem."
"Žiadne asociácie. Žiadne city."
"Viem."
"Tak prečo si to povedal?"

Finch sa prikrčil v úzkosti a pozeral do čaju, hľadajúc v ňom nejakú relevantnú odpoveď. Cítil sa ňou byť zatlačený do rohu, nedala pokoj ani keď jej viackrát naznačil nezáujem o vážny vzťah. Mohol jej povedať hocičo iné. Akékoľvek iné klamstvo. Bolo to jednoduché. A predsa vyslovil Rossovo meno, napriek hrozbe smrti. V tej chvíli to však nemohol zaprieť. Porušenie dohody vnímal ako jedinú možnosť.

"Povedal si o mne ešte niekomu?" spýtal sa s podráždeným povzdychom Ross a Finch prikývol. Povedal o ňom policajtovi. Ukecanému policajtovi, ktorý pracuje s FBI.
"Vieš to. Čítaš myšlienky," prekukol ho Finch.
"Chcem to počuť od teba a nahlas. Pozri sa mi do očí."

Finch nemal silu vzdorovať. Podvihol pohľad a zadíval sa do tmavých chodieb mystickej duše Rivera Rossa. Zmierený s prehrou prehovoril.

"Povedal som Carrowovi tvoje meno a myslí si, že spolu chodíme, teraz, keď je mi FBI na stope. Spojil som naše mená mimo tejto budovi. Porušil som našu dohodu. Zradil som ťa."

"Hmm," povzdychol si River a napil sa čaju. Jeho pohľad prvý raz prezrádzal veľa. Hnev. Znepokojenie. Napätie, no pôsobilo akosi zvláštne, ako slabý elektrický prúd. Chvíľku pochlipkával a hľadel do steny, čo Atrea po niekoľko dlhých sekúnd udržiavalo v stave hrôzy. River položil šálku na stôl a priklonil sa, aj v zrade pôsobiac zmierlivo a nad vecou. "Čo s tým teda urobíme?"

14. Mätové lístky

Chvíľku na seba obaja hľadeli.

"Zabiť ťa nemôžem, inak by som na seba upozornil políciu a prišiel by som o priateľa. Biť ťa tiež nebudem. Kričať a obviňovať tiež nemôžem. Čítam ti myšlienky. Viem, že ti je zle," racionalizoval nahlas svoj pokoj Ross a popíjal svoj čaj, "Tak asi nám neostáva nič iné, ako to spolu hrať, kým sa na nás nepríde."

"Takže... sa nehneváš?" Fincha omámil šok.

"Hnevám! Jasné, že sa hnevám, ale mám ťa rád a nechcem ťa trápiť," vyslovil Ross s pokojom Angličana. Ani trochu tak nevyzeral a dokonca to vyzeralo, akoby sa v priebehu niekoľkých minút zmieril so svojím osudom. Finch však ostával ako na ihlách. Bolesť trochu povolila, ale stále mu zvieralo brucho a nedokázal sa ani vystrieť. Znovu sa mu rozmáhala páľava v očiach. Rossovi to neuniklo a čoskoro začul prvý vzlyk. Finch si zotrel slzu. Odvrátil zrak.

Ross vstal a prešiel k nemu, aby si ho pritisol k telu v objatí. Atreus sa pod ním triasol a plakal, hoci ronil slzy celý večer a predpokladal, že už sa mu všetky minuli. Riverovi to bolo naozaj ľúto. Celá situácia, všetka Atreova bolesť. "Nikdy by som ti neublížil," šepol, "je toľko vecí, čo sa predo mnou snažíš utajiť. Prečo sa ma tak bojíš, hm?"

Finch sa cítil úplne hlúpo a bezradne. Nedokázal prestať a popravde si nikdy nemyslel, že by tento deň nastal. Deň, kedy by sa tak rozplakal a uvedomil si, ako veľmi sa doposiaľ mýlil v charaktere svojho komplica. Mal za to, že bol naozaj všetko iba výmenný obchod. Robili si navzájom spoločnosť, aby sa delili o korisť. Spávali spolu výmenou za láskavosti. Naozaj veril, že River k nemu necíti ani štipku náklonnosti, ani štipku ľútosti. Pocítil, ako Rossovo vrelé zovretie spevnelo a on sa doň zúfalo ponoril. Konečne sa uvoľnil a zaboril si tvár do jeho trička, kým River ho škrabkal vo vlasoch.

"Prepáč mi to," vzlykol a silno ho objal okolo bokov, "prosím, prepáč mi to."

"Artie, nejde o veľa," zamrmlal Ross.

"Práve som ťa stiahol zo sebou..."

"Unikáš už pätnásť rokov, tak ľahko ťa zas nenájdu," utešoval ho Ross, hoci nemohol úplne identifikovať, čo ho viedlo k tejto činnosti, "Tak sa budeme hrať na párik. A čo. Bude to otrava, to áno a rozhodne pre teba nebudem hrať divadlo a volať ťa srdiečko," začul tiché uchechnutie, "ale asi musíme plávať s prúdom."

"Ďakujem," vzlykol Atreus. Vtedy si ho od seba Ross odtisol a kľaknúc si k nemu mu do dlaní vtisol šálku čaju.

"Si dehydrovaný," skonštatoval a priložil mu dlaň na čelo, "znovu ťa trápili cudzie spomienky, mám pravdu?" Finch nemusel ani odpovedať, "Vypi to. Dnes ostávaš u mňa. Pomôžem ti zabudnúť."

"Ako? Prečo to robíš?" nerozumel Finch.

"Chodíme spolu predsa, či nie?" rypol si s úsmevom Ross, "Aj suseda zo štvrtého si to myslí, stále jej uprostred noci trieskame do stropu. Bolo by blbé ťa takto nechať osamote."

"Takže ako to je? Ty a ja. Čo dohoda?" potreboval sa ešte uistiť Atreus.

"Dohoda padá, už sme iba my."

River Ross mal dobrú predstavu o tom, aký komplikovaný, a zároveň jednoduchý vzťah v skutočnosti mali. Dohoda nikdy nebránila rozvoju ich citov. Cítil ich v sebe, aj keď ich nevedel pomenovať či prejaviť a cítil ich v Atreovi pri každom pokojnom okamihu a nežnom dotyku. Takisto vedel, že kam sa dá, pridáva mätové lístky. Doma i v práci. Lovec si to nepriznával, ale nikdy neprestával myslieť na svojho chladného, priemerného komplica s tmavými chodbami miesto očí.

"River," ozval sa po dlhej chvíli Atreus, "už to vieš, ale... zase sa to zhoršilo."

"Čoskoro ti nájdem dobré srdcia. To, čo konzumuješ, je samá stoka."

"Ďakujem. Ale..."

"Deti neješ. Ja viem. Nemusíš mi veriť, ale ešte existujú dobrí ľudia aj v dospelom veku."

15. Iný svet

Finch, už po ľadovej sprche, ostal zarazený. Keď mu Ross povedal, že mu pomôže zabudnúť, naozaj nečakal niečo ako riadenú imagináciu a meditáciu pri počúvaní bubnov. Nerobilo mu problém si predstaviť seba uprostred lesa ani ostať nehybne sedieť. Bol vyčerpaný. Väčší problém mu robilo uvoľniť sa a počúvať Rossov hlas. Pomaly ho navádzal ako hypnotizér. Vymietal tak z neho vtieravé myšlienky, ktoré s obomi zápasili ako pri preťahovaní lanom. Ak ho Ross vyzval, aby si predstavil dážď, Finchovi sa pred očami zjavil horúci, hustý červený lejak. Musel až špecificky opísať, že má byť slabý. Studený. S ľahkosťou dopadať na lístie stromov. Finch sa mal prechádzať po lesnej cestičke, ale najskôr sa po kolená boril v blate a prakticky stál na mieste. Mal si predstaviť vôňu. Najskôr mu do nosa udrela stuchlina a pach rozkladajúcich sa tiel, až potom mu Ross napovedal, že to má byť svieža zemitá vôňa prehánky a borovíc. Po celý čas River a Atreus sedeli oproti sebe a držali sa za ruky.

"Si na ceste uprostred letného dažďa, obklopený smrekmi. V diaľke počuješ bubny. Ich zvuk ťa obklopuje a sprevádza na výprave. Neponáhľaš sa. Kráčaš pomaly a pokojne, užívaš si chvíľku pokoja, kocháš sa krásou lesa. Je noc alebo deň?"

"Noc," vyslovil Atreus, nechávajúc oči zatvorené.

"Ako je cesta osvetlená?"

"Svieti iba mesiac. Je v splne."

"Vidíš na oblohu? Je zatiahnutá?"

"Vidím, mesiac svieti spoza mrakov."

"Pokračuješ na výprave, keď tu ti zrazu prejde cez cestu zviera. Popíš mi ho."

Finch mu zrazu stisol dlane a na tvári sa mu vytvorili vrásky. Jeho tep zrýchlil. Zatajil dych.

"Nie je to zviera. Vyzerá ako človek na štyroch... telo má pokrivené ako pes, ale kožu... ruky aj nohy to má ako človek, vidím silné ramená a dlane, krátky chvost... stojí tam a pozerá sa na mňa..."

"Pokračuj," prikázal Ross a tiež mu stisol dlane, "Povedz mi viac, nemusíš sa báť. Akú má hlavu? Výraz? Oči?"

"Je to mužská hlava. Bez vlasov. Je bezvýrazná a oči má čierne ako tma," tep sa mu zrýchľoval a zdalo sa mu, že bubny divočejú, dážď silnie. Zvuky lesa zrazu skrývajú tisícky hlasov a šepotov, ktoré ho každou sekundou znepokojovali stále viac, dopadali naňho ako chór a orchester posledného súdu. Hlasnejšie, hnevlivejšie, obviňujúce hlasy, ktoré ho tlačili na kolená.

Monštrum s ľudskou tvárou naňho zrazu cerilo tesáky a z papule mu penila krv. Finch skamenel a chcel otvoriť oči, ale nedokázal to. "River, si tu?" zahabkal, kým sa okolo neho spustila veterná smršť. Od hrôzy a ohlúšenia spevnil všetky svaly a snažil sa nenechať zatlačiť do blata, meniaceho sa na pohyblivý piesok. Zviera sa besne rozbrechalo ľudským hlasom. Nepočul vlastné slová. Nemohol utiecť. "River!"

"Som tu, neboj sa," začul napätý hlas, "Predstav si rieku!"

"Načo mi je rieka?!" vykríkol Finch zúfalo, zvierajúc Rossove ruky tak silno, až mu šiel polámať prsty. Ani jemu to nebolo jedno.

"Predstav si ju! Pri východe slnka, červenú ako krv, uprostred suchej prérie."

Finchovi sa bahno pod nohami zmenilo na hustú červenú tekutinu. Okamžite ho stiahla s prúdom, a hoci sa chvíľu topil a lapal po dychu, podarilo sa mu vyplávať na hladinu a dostať sa na breh. Bolo tam sucho. Teplo. Oslepila ho zlatistá žiara a silný vietor prašnej prérie. Nízke kopce v diaľke, sem-tam osamelé stromy a všade zelenožltá tráva bažiaca po vlahe. V nej poskakovali čierne štvoroké králiky a plazili sa červeno-oranžové hady. Nad ním krúžili osemoké supy. Ako poslednú si všimol drobnú, červenohnedú pinku pri ňom na brehu. Vyzerala krehko. Musela byť zranená.

"Prebuď sa."

Atreus konečne otvoril oči. Uvidel Rossa, ako naňho pokojne hľadí. Odľahlo mu ako ešte nikdy. Vrhol sa mu okolo krku, ako veľmi sa potreboval uistiť, že je skutočný a v bezpečí. "Čo to malo byť? Bolo to strašné!" hlas sa mu podlomil. V živote nezažil podobnú hrôzu. Ani v spomienkach, ani na drogách. Ross, rozmýšľajúc nad odpoveďou, vypol nahrávku bubnov a opätoval mu objatie.

"Už dlho som to chcel skúsiť," priznal River.

"Čože?"

"Bola to tvoja cesta do nevedomia. Chcel som ti pomôcť vytvoriť si miesto pokoja v duchovnom svete, kde by si dokázal triediť a umlčiavať spomienky, ktoré ti nepatria. Netušil som, že narazíme na tvoje prekliatie. Už vôbec nie tak skoro. Prepáč mi to."

"O čom to hovoríš?" odtiahol sa Finch.

"Hovorím, že tvoje prekliatie ti manipuluje spomienky. Naozaj si si myslel, že je to len o srdciach a životnej sile? Takto to nefunguje. Ide o kvalitu života, nie o to, koľko a kedy ich skonzumuješ. Vravel som ti. Tvoja strava je odpad."