Midnight Hunt - 6. - 10. (SK)

6. Telefonát

Zamkol sa v kúpeľni a rýchlo vytočil jej číslo. Nebolo mu ľahostajné, že Rossa nechal osamoteného vo vlastnej posteli, ale tiež sa nemohol vykašľať na svoju kamarátku. Posadil sa na studenú podlahu a oprel si hlavu o kachličky. Počúval pravidelné pípanie zvonenia. Nepokojne si vyklepkával po kolene. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak celý deň preplakala iba kvôli jeho činu, ktorý ani len nepriniesol očakávané výsledky?
"Artie?" ozval sa z telefónu rozochvený dievčenský hlas.
"Ahoj..." zrazu strácal slová. Čo si od toho vlastne sľubuje? "Dnes... Dnes si nebola v práci a Mack mi povedal, čo sa stalo. Je mi to ľúto, nevedel som..."
"To je v poriadku," vzlykla, ale jasne sa snažila udržať pokope.
"Môžem pre teba niečo urobiť? Zajtra sa o všetko postarám, kľudne ostaň doma, ak potrebuješ," navrhol, akoby dnes nelietal ako namydlený blesk a neskončil s obviazanou dlaňou. Sám sebe pripadal ako pokrytec.
"Zajtra prídem, nerieš to, prosím ťa."
"Nie, to nie je vôbec problém... Alebo môžem ísť za tebou, je to len chvíľka..."
"Artie," zvýšila hlas, "nerieš to. Choď spať."
"Ty choď spať, Xena," odsekol Finch, "Netvár sa, že si tvrdá superžena a že ma tam nechceš. Keby som bol s tebou, urobil by som ti horúcu čokoládu so šľahačkou a pozeral by som s tebou Skrytú vášeň, ako minule. Chceš ma tam. Som tvoj rozchodový klaun, ale zvládnem aj iné zázraky!"
Aspoň na moment zachytil tichý smiech cez slzy.
"Naozaj netreba. Zajtra sa porozprávame, dobre?"
"Sľúb mi, že sa ukážeš."
"Sľubujem. Ale nech ma tam pri príchode čaká tá čokoláda, inak sa obrátim na prahu!"
Ešte žartuje, pomyslel si Finch, to je dobré.
"Aj červený nos si dám!... Drž sa. Urob si čaj pred spaním, pomôže to."
"Ako povieš. Tak ahoj zajtra," už počul jasný úsmev.
"Ahoj..." sotva sa rozlúčil, zložila mu.

Chvíľu ostal hľadieť na mobil. Usmiala sa. To zatiaľ stačí. Najradšej by nastúpil na najbližší spoj, cestou by jej natrhal nejaké kvety a privinul si ju k hrudi ako krehkého zajačika. Potom by jej urobil "rozchodovú" čokoládu a určite by si k nej dali aj poriadnu nádielku jej obľúbených keksíkov. Ale povedala nie. Nechcel sa jej nasilu pliesť do života. Odpudil ju natoľko, aby medzi nimi neexistovala nádej na romantický vzťah, ale určite ju nechcel odohnať úplne. Bola jeho slnkom počas náročných, zamračených dní.

Spod prahu sa začala šíriť lahodná vôňa neskorej večere. Finch vstal a vrátil sa do izby práve vtedy, keď už Ross pokladal na pult dve misky zeleninového vývaru. Nielen že bol výborný detektív, vlamač a spisovateľ, ale dokázal aj variť a presúvať sa z miesta na miesto ako duch. Mohol tak rýchlo priniesť hrniec so svojej kuchyne v úplne inom byte sem, bez toho, aby Finch začul vŕzganie dverí a parkiet? Mohol. Občas sa mu zdal ako fatamorgána.
"Načo sa zamykáš? Bijem ťa snáď?" uchechtol sa Ross. Jeho falošné okuliare ležali na kredenci. Bez nich pôsobil dokonale nevýrazne. Nezapamätal by si ho, ani keby bol oblečený v baletkovskom kostýme s transparentom "VŠIMNI SI MA!". A predsa bol krásny. Za úžasne priemernou tvárou sa skrývalo mnoho tajomstiev. Temných. Krvavých.
"Chcel som byť sám," vysvetlil Finch a posadil sa za pult.
"Tak idem preč," skonštatoval až príliš neutrálne Ross. Keby aspoň žiarlil! Keby sa hneval, Atreus by vedel, že jedná s človekom, ale takto ho iba viac fascinoval, ba až desil.
"Ostaň," hlesol Finch a obaja sa pustili do večere. Ross stál, keďže v celom byte bola iba jedna stolička, no nevyzeral, že by mu to vadilo. "Ako to robíš?" zamrmlal Finch.
"Čo?" vzhliadol naňho komplic s úsmevom.
"Si tak pokojný. Sme dvaja sérioví vrahovia, čo sa čírou náhodou stretli v paneláku ako susedia a teraz spolu večeriame ako spolubývajúci tesne po tom, čo si mi oznámil svoj ďalší cieľ. Ty si psychopat, ja som kanibal," odmlčal sa, "Dopekla. Ako sa to stalo?"
"Sme prekliati," vysvetlil stručne novinár, "hnevom a panikou sa nič nezmení. Ty chradneš, ja chradnem... nie je to tak zlé. Zabíjanie. Keď pritom robíme niečo pre spoločnosť."
"Áno, ale..."
"Príliš nad tým rozmýšľaš," hlesol pochmúrne Ross. Zvraštil čelo, akoby na to sám nechcel myslieť. Finch prikývol a už to viac nespomenul. Poznal svojho priateľa natoľko, aby odhadol, čo mu je proti srsti. Nechcel ho provokovať. Chcel ho mať pri sebe. Po chvíli ho Ross chytil za ruku a prehovoril: "Dnes si mal ťažký deň. Mal by som ísť."
"Nechoď," namietol úzkostlivo Finch.
"Si unavený," skonštatoval River, akoby to Artie sám nevedel.
"Ale chcem ťa."
"Zajtra nebudeš vládať," argumentoval ako stroj.
"Ale ja ťa chcem!" namietol tvrdohlavo Atreus a preplietol si s ním prsty. Ross chvíľu hladel na ich ruky. Premeriaval si ich ako skener. Potom sa rovnako zahľadel do Finchovej tváre. "Chcem ťa," zopakoval, aby narušil Rossovo prepočítavanie pre a proti. River sa vždy na začiatku zdráha. Žije príliš chladný a logický život. No keď sa raz vloží do pojmu "láska", nedokáže sa ho nabažiť až do úsvitu. Iba vtedy sa stáva človekom a presne to dnes Atreus potreboval. Dotyk človeka.

7. Sladký priemer

Uviazol v tele niekoho iného a nemal ako zastaviť jeho zverstvá. Počul vlastný smiech, vlastné slová a hnusili sa mu. Počul krik. Patril mladému chlapcovi s modrými očami, ktorý pod ním ležal priviazaný a vydesený na smrť. Cítil jeho pokožku. Vlastnú eufóriu, veľmi podobnú extáze. Pach krvi, potu a benzínu sa miešal do jednej zmesi a podobala sa na chuť, ktorá sa mu rozplývala v ústach. Atreus v dlaniach zvieral kladivo a klin. Neľútostne sa ním blížil k tvári mladého školáka. Oči mal nasilu otvorené akýmsi nástrojom a pod remeňmi sa zvíjal ako dážďovka. Atreus udrel kladivom po kline. Raz. Dvakrát. Trikrát. Tĺkol, počúval utíchanie neskonalého vreskotu a smial sa... nedokázal prestať...

Kým sa neprebral a neocitol sa opäť doma vo svojej posteli. Chvel sa a bol celý spotený. Vzduch v miestnosti bol horúci a vydýchaný po divokej noci a do okna sa opieralo prvné ranné svetlo. Pozrel sa na mobil. Mal ešte hodinu do zvonenia budíka. S povzdychom sa obrátil na bok a zapozeral sa na svojho spiaceho komplica.

Ľudia vravievajú, že spiaci vyzerajú pokojne, ale to nebol prípad Rivera Rossa. Jeho bdelý pokojný obraz vystriedali vrásky na čele a silno zaťaté päste, chvíľami šklbnúc rukami, akoby sa v sne bil s neviditeľnou entitou. Žily mal navreté a všetky svaly spevnené v domnelom boji. Na tvári nemohol mať zúfalejší výraz. Prehrával. V bolesti nepôsobil ako robot ani človek. Vyzeral priam nadpozemsky, ako blúdiaci prízrak v strašidelnom dome, kvíliaci v utrpení a hrôze. Takto bol pre Atrea najkrajší. Najvernejší svojej skutočnej podobe.

Opatrne sa dotkol jeho predlaktia a hladil ho po jeho odhalenej pokožke, potichu sledujúc slzy, ktoré sa mu kotúľali z očí, kým sa tie s trhnutím neotvorili.
Ross lapal dych. Po niekoľkých minútach sa pozrel na Atrea.
"Zlý sen?" spýtal sa, akoby to nebol on, komu sa skoro spustila krv z nosa.
"Spomienka," smutne sa usmial Atreus a presunul dlaň na Riverovo vlhké líce. Zotieral z neho slzy, kým sa k nemu novinár neprichytil ako kliešť. Kým boli sami po spoločnej noci, pripomínal človeka, no len čo vstanú, opäť z neho bude stroj. Preto si Atreus užíval túto chvíľku. Obaja sa mohli hrať na ľudí. Mohli si dovoliť mať nočné mory a cítiť emócie, ktoré im denne neboli prirodzené. Vzájomný dotyk, ktorého sa pri normálnych bytostiach tam vonku zdráhali.
"Spomienka Oslepovača?" spýtal sa potichu Ross.
"Myslím, že ho nedostanem z hlavy. Neviem, či je to tým, čo som si o ňom prečítal, alebo tým, že sa nechce podvoliť."
"Možno to chvíľku potrvá. Predsalen..." na chvíľu sa odmlčal, váhajúc, "Zabil tridsaťpäť ľudí, doslova im prederavil mozgy cez oči. Mal silnú osobnosť. Ja by som to nezvládol. Počúvať to."

Atreovi po chrbte prešli zimomriavky.

"Ross? Urobil by si pre mňa niečo?" River zdvihol zvedavý pohľad na Atrea, "Potrebujem, aby si pre mňa zistil niečo o Oslepovačovi predtým, ako začal zabíjať. Čo za aféru mal, kým ešte pracoval na strednej škole. Koľkým a komu ublížil. Mená, adresy."
"Ide o tie oči, na ktoré od včera nevieš prestať myslieť? Bol to blázon, Atreus. Nechytaj neho maniere."
"Odkiaľ to vieš?" zamračil sa.
"O svojom Lovcovi viem všetko," zahovoril tajomne Ross a nešťastne sa obrátil jeho hrudi chrbtom. Finch nemohol odolať. Jeho komplic bol síce dokonale priemerný a nezapamätateľný, no jeho teplo a vyrysované telo bol príliš silný kaliber. Pobozkal Rossa na krk a dlaňami mu začal hladiť úzke boky a brušné svaly, pokračujúc do stále intímnejších partii. Nedokázal rozkázať vlastným rukám. Čoskoro sa ozval povoľný ston. "Snažíš sa ma presvedčiť?" usmial sa River.
"Urobíš to pre mňa alebo nie?" šepol mu do ucha Finch, využijúc jeho citlivú epizódu.
"Aký je čas?"
"Máme ešte pol hodinu."
"Ukáž mi, čo zvládneš za pol hodinu a podľa toho sa rozhodnem."

8. Svetlo a tma

Ross mal síce pravdu a Finch takmer prespal dve zastávky, no ten neľutoval ani minútu strávenú so svojím komplicom. Nebolo lepšieho rána, ako sa prebudiť po jeho boku. Miloval to. Príjemnou pozornosťou zabiť prvé myšlienky na neutíchajúcu bolesť. Bola ako malá dávka analgetika. Lieky mu nezaberali už dlho a je možné, že si na ne jeho telo už zvyklo. Bolo márne hltať toľko tabletiek a ani dnes si nedal svoju dávku. Večer to doženie. K malátnosti a bolesti čriev nepotreboval aj bolesti žalúdka. Zdržovalo by to. Jeho telo bolo pokazený stroj a jediným palivom, na ktorom frčal, boli ukradnuté životy ľudí, ako bol on sám.

Ubitá beštia s falošným úsmevom uskutočňovala svoj ranný rituál. Zastavil sa v stánku a kúpil si noviny, v ktorých konečne zbadal Rossov najnovší článok o nelegálnom predaji mŕtvol v miestnej márnici. Pomyslel si, na čo by niekto potreboval kúpiť mŕtvolu, ale po chvíľke premýšľania sa pousmial. Pred pár rokmi tiež jednu hľadal. Nejde o nič iné, ako o fingovanie vlastnej smrti a útek do zahraničia s novou identitou. Tentoraz ho Ross neprekvapil, ba dokonca mu pokazil plán na možný únik, ak by celá jeho kariéra smerovala pod fialky. "Šikovný," zamrmlal si popod nos. Ako niekto taký inteligentný môže byť tak nerozvážny? Či našiel lepší spôsob, ako sa vytratiť z povrchu zemského? Potreboval by to on vôbec? Nik oňho ani nezakopne.

"Dobré ráno," pozdravil Finch a bez obzerania sa po svojej vedúcej a zákazníkoch sa šiel prezliecť do uniformy. Jeho myšlienky tápali v hmle. Nedokázal sa tešiť na nový deň, najradšej by spal až do nasledujúceho svitania. Zmorene si uviazal zásteru a šiel robiť to, čo mu išlo najlepšie - kávu. Aj sebe urobil jednu. Chvíľu zízal na správy a pochlipkával z horkej čiernej tekutiny, keďže si do nej zabudol pridať mlieko aj cukor.

"...DNA mŕtvej osoby z miesta výbuchu sa údajne vyskytla na pätnástich miestach činu sériového vraha známeho pod menom Oslepovač. Svoje obete znásilňoval a niekoľko dní fyzicky týral. Meno získal podľa spôsobu vraždy. Obetiam prepichával oči a vážne tak poškodzoval časť mozgu. Je možné, že sa vrah v prístave pohyboval už dlhšiu dobu. Prípad výbuchu prebral federálny vyšetrovací úrad..."

Spôsob vraždy - prebodnutie mozgu. To je blbosť. Ešte dýchali, ešte škrečali potom, ako sa prebrali. Nevedeli sa koordinovane hýbať a zmysluplne rozprávať, ale kriviť tvár v bolestiach ešte dokázali. Dorazilo ich mlátenie. Z úst im tiekli krvavé sliny, husté ako čokoláda...

Čokoláda. Finch si povzdychol a spomínajúc na svoj včerajší sľub sa pustil do tvorby svojho umeleckého diela, "rozchodovej" čokolády. Nezabudol ani na sladké ružové hviezdičky a jedlý zlatý prach, ktorý používali iba na detské narodeninové slávnosti. Vrchol sladkého oblaku korunoval dvojlístkom čerstvej mäty. Práve včas. Do pizzerie už vchádzala jeho kamarátka. Dlhé blonďavé vlasy jej viali v slnečnom svite a aj keď mala oči opuchnuté a červené od plaču, vynikali jej prenikavé zelené dúhovky. Smútok ani trochu neukrojil z jej krásy. Bola iba bledá, ako vytesaná z mramoru. Spodnú peru mala dohryzenú, krvavú.

Finch sa prebral a celého ho na moment naplnila pozitívna energia. Doslova preskočil pult a pribehol k Anne, ktorá tiež netajila svoju krátkodobú radosť. Padli si do náručia, akoby sa nevideli roky. V skutočnosti ubehli len tri dni.
"Už ti je lepšie?" spýtal sa potichu Finch.
"Hej... újde to," usmiala sa a odtisla si ho od seba, "kde máš nos?"
"Nos?" zaklipkal viečkami. Líca mu očerveneli ako dve ruže. "Nos!" chytil sa za hlavu.
"To nič, aj takto si zlatý," pobozkala ho na líce ako čarovná lesná víla. Finch bol v omámení. Netušil, ako rýchlo sa zmenil z depresívneho medveďa na chvostom krútiace šteniatko. Zaplavila ho horúčava. Opakoval si: "federáli, idú po tebe federáli", aby sa trochu schladil.
"Čokoláda," ukázal prstom na svoj výtvor. Anna ho vzala za ruku, aby si spolu na chvíľu sadli. Kým sa nedívala, snažil sa spamätať. Prstami sa dotkol svojho pobozkaného líca. Jej bozky boli iné ako Rossove. Boli jemné. Čisté. Nemilosrdný zabijak RiverRoss.exe, chladný ako psí čumák, by sa krásnej žene s normálnou prácou a slnkom vo vlasoch nikdy nevyrovnal. Alebo by sa vôbec nemali porovnávať na rovnakej stupnici. Boli iní, ako svetlo a tma. Jedna slasť pre dušu, druhá zas pre telo.

9. Naivná mýlka

Nebol to deň ako každý iný a ani Anna nebola rovnaká. Bola nezvyčajne tichá. Objednávky vybavovala celkom pomaly. Takmer ako Finch po druhej prebdenej noci a náročnom ráne. Našťastie bol utorok, teda nebola ktovie aká návštevnosť a poobede si predsalen našli chvíľku na oddych. Sedeli oproti sebe a jej zelené oči boli prázdne ako dve suché studne obrastené machom. Finch, na druhej strane, skrýval bolestné grimasy za úsmev a hrnček kávy. Ani jeden sa nemal chuť rozprávať. Anna si prehrabla vlasy a zahľadela sa von oknom. V očiach mala smútok a strach. Finch skrivil čelo. Nemohlo to byť iba včerajším výbuchom, to si bol istý. Anna bola vždy silná. Ani spomenutie jej šialeného otca a jeho smrť by ňou nemali toľko otriasť.
"Včera za mnou bola FBI," prerušila ticho, hlas sa jej chvel.
"Čo chceli?" odpil si, nespúšťajúc z nej zrak.
"Ukázalo sa, že môj desný foter je sériový vrah," uchechtla sa cynicky, "Ale o to nešlo. Chceli vedieť, či som o tom vedela a či som vedela, že sa skrýva v prístave. Či som ho navštevovala. Či som mu pomáhala."
"Nehrozí," zakrútil hlavou Finch. Nebola materiál na spoluvinníka, to už dokázal posúdiť.
"Ale bolo to strašné!" zaborila si prsty do vlasov a opäť sa jej podlomil hlas, "Nikdy by som... Nenávidím ho! Zabil pätnásť ľudí!"

Tridsaťpäť.

"Odišiel a už sa nevrátil, ani sa nerozlúčil, ani raz mi nenapísal, ani si na mňa nespomenul! I keď... možno áno, možno ma chcel chrániť..."

Nechcel. Bola si len decko, iba zásterka a keď sa prevalila jeho zvrhlosť, už ťa nepotreboval. Teba ani tvoju mater. Nenávidel ju. Vzal si ju, aby umlčal svojich fotrovcov a neprišli mu na jeho úchylky.

"Myslím, že ma mal rád. Predtým so mnou slávil všetky moje narodeniny a ošetroval mi kolená, keď som stále padala na hokeji."

Iba sa mu páčilo, keď si plakala a krvácala. Naschvál ti tlačil na rany viac, ako bolo treba. Miloval to.

"Zabil pätnásť ľudí, Anna," pripomenul jej Finch, klamlivo, aby si nerobila zbytočné nádeje a nežne ju chytil za ruku. Bola vlhká a ľadová. "Pýtali sa ešte niečo?"
"Chceli vedieť, či mal nepriateľov."
"Nepriateľov?" zamyslel sa.
"Mal ich veľa. Rodičia tých chlapcov, bývalí kolegovia, rodina, moja mama..."
"Niekto, kto by ho chcel zabiť?"
"Veľa ľudí, ale neviem. Povedala som im, že neviem," povzdychla si a vyzrela von oknom. Atreus tušil, že nejde len o FBI. Stisol jej dlaň a nasledoval jej pohľad. Vonku ktosi postával. Muži v čiernych kraťasoch a tielkach. Jeden si práve kúpil cigarety v novinovom stánku oproti, druhý pri červenom džípe lízal zmrzlinu a hypnotizoval budovu pizzerie.
"Anna," oslovil ju, aby odpútal jej pozornosť, "ak budeš čokoľvek potrebovať, som tu pre teba, dobre? Ak ti budú robiť problémy tí agenti alebo ktokoľvek iný, stačí povedať, vybavím si to s nimi ručne-stručne."
"Isteže," usmiala sa smutne, "Budeš prvý, kto sa o tom dozvie."

Finch ju však poznal veľmi dobre. Vedel, že má až príliš dobré srdce na to, aby o svojich problémoch hovorila človeku, ktorého pod stresom chytajú neznesiteľné kŕče a každým dňom slabne, čakajúc, kedy ho dobehne masívna strata krvi a hospitalizácia. Štvalo ho to. Robil všetko preto, aby sa to nestalo a ani jej neuniklo jeho snaženie, ale telo nie a nie prestať chradnúť. Strácal silu, strácal autoritu. O tri roky už nebude vládať ani obsluhovať a každým dňom mu krutý osud pripomínali ľútostivé pohľady jeho kolegov, ktorí sa o tom tiež dozvedeli pre Fincha mimoriadne ponižujúcim spôsobom.
Anna mu tiež pevne stisla dlaň. Pri pohľade na Atreov vzdorovitý, bojovný a odhodlaný výraz sa jej úzkosť ešte znásobila. Nechcela mať na svedomí jeho utrpenie. Nikdy by si to neodpustila. Netušila však, že práve tento prístup ho zraňoval najviac a myšlienka, že by pre ňu v budúcnosti nemohol nič urobiť, ho privádzala do uštvaného amoku.

Predsalen, mať pri sebe chladný stroj Rivera Rossa bolo menej náročné, ako sa zaoberať životmi obyčajných smrteľníkov. Ross mu aspoň nepripomínal, že je jedným z nich. Navyše v nevýhode.

10. Pauza na cigaretu

Sedel na prahu, pofajčieval a premýšľal. Boli to len necelé dva dni, odkedy sa zmocnil Oslepovačovho života a spomienok, no jeho svet sa zrazu obrátil hore nohami. Stačilo tak málo. Dievča, ktoré predtým považoval za slnečné lúče svojich bežných dní, sa zmenilo na vystrašené žieňa, ktoré už viac nemohol brať ako potencionálnu partnerku, hoci mal aj tak v pláne ju prenechať niekomu slušnému. Spomienky jej otca boli prisilné. Zatemňovali jeho úsudok a viac ho prikláňali k názoru, že by sa mal od svojej kolegyne držať ďalej. Nedokázal s ňou naviazať skutočný, priateľský rozhovor a celkovo vnímal, ako sa v jeho srdci rozmáha akási hmla, temnota.
Všimol si to aj dnes ráno, keď sledoval Rossa uväzneného v nočnej more. Niežeby ho predtým nefascinovali jeho slzy a obrana pred neviditeľnou beštiou, ale dnes sa nad tým dokonca pousmial a čo horšie... Bolesť a strach ho začali priťahovať viac, ako doposiaľ. V myšlienkach sa mu vynárali rôzne scenáre. Ako by mohol ublížiť tým podozrivým chlapom, ak by obťažovali jeho priateľov? Vytrhol by im srdcia, to nepochybne. Ale čo by sa dalo skúsiť ešte predtým? Umlčať ich. Spolu s Rossom ich odviesť do lesa a loviť ich ako divú zver. Nie - už nemá toľko síl ako kedysi. Priviazal by ich o stôl a lačne by si vyberal svaly a orgány, ktoré by si schoval v mrazáku na ďalšie využitie. Kto kedy vravel, že Lovcovi chutia iba srdcia? Je to iba jedna časť, ktorú musí konzumovať surovú, aby získal silu svojho nepriateľa. Zvyšok je korisť. No ak korisť nie je čistá, radšej sa jej nechytá... tí pred reštikou vyzerali čistí dostatočne, nie ako ten hajzel, ktorý v ňom práve prebúdzal tie najhoršie pohnútky.
Finchove myšlienky opäť unikli k modrým očiam v slnečnom svite. Uvedomil si, že sa nenachádza nikde inde, ako v školskej triede.

Zadný rad. Úplne pri okne. Hľadel naňho a usmieval sa, tmavovlasý chlapec s iskrou v očiach. Boli čisté a drzé. Naivné. Provokoval ho svojou pózou - nohy vyložené na stole a ruky založené na hrudi. Opovržlivo dvihnutá brada. Úškrn. Výzva.

Nikdy nedával pozor...

Nebola to výzva, ktorá by v Oslepovačovi vyvolávala erotickú túžbu. Bola to výzva do boja. Mal chuť s ním súperiť o kontrolu, o dominanciu... o morálne víťazstvo, keď tu zrazu postava modrookého stredoškoláka nahodila opovržlivý výraz a do prázdnej miestnosti, do opustenej triedy s poslednými dvomi dušami, anjela a satanáša, jeho pery vyslovili: "Viem, čo si urobil."

Oslepovača naplnila hrôza a hnev. Bol na jednej strane miestnosti pred tabuľou, jeho žalobca na druhej. Chlapec vstal. Panovalo dusivé ticho. Obaja naraz pozreli na zatvorené dvere. Učiteľ ich mal bližšie, ale nedávno si zranil koleno pri basketbale. Študent bol zas ďalej, no na telesnej býval rýchly ako strela.

Kto z koho.

"Artie?" pocítil na ramene dlaň. Bezmyšlienkovite zahasil už dávno vyhoretú cigaretu a pozrel sa nad seba, aby uvidel svoju kamarátku Annu. Falošne sa usmial a hoci ostal trochu prekvapený, keď sa k nemu posadila na najvyšší schod, neváhal a úzkostlivo sa k nej pritúlil. Zatvoril oči. Nechcel premýšľať. Chcel ho poraziť čím skôr, aby sa opäť mohol dívať na Annu ako na svoje slnko, na Rossa ako na komplica a mohol sa zbaviť údesne perverzných myšlienok na modré oči, ktoré mali ešte celý život pred sebou. Anna sa slabo usmiala a začala sa mu jemne hrabať vo vlasoch. "Nehneváš sa na mňa? Za to rande minulý týždeň. Správala som sa ako... šialená aktivistka Greenpeace."
"Nie, to ja som bol odporný," ozrejmil, "chcel som ťa odplašiť."
"Odplašiť?" zamračila sa.
"Hm," prikývol. Hoci vedel, že Anna čaká na vysvetlenie, nič mu práve nezišlo na um.
"Vieš, napadlo mi... mohli by sme si to zopakovať a... možno to skúsiť znovu."

Finch sa od nej odtiahol a napravil si vlasy, aby zakryl svoj náhly nepokoj.
Zabil som ti otca, hovoril jej v duchu, práve som povedal, že som ťa chcel odohnať.
Ako je to možné? Byť tak slepý voči odmietnutiu. Zhlboka sa nadýchol a studený pohľad zabodol do jej naivných očí ako dva cencúle.

"Musím ti niečo povedať."